Vstávam tesne pred východom slnka. Bez budíku. Môj vnútorný budík je lepší. On totiž vie, o čo by som prišla, keby som spala len o trochu dlhšie. O toto:
Dnes zase vyrážame s Bhaktom na trek medzi prvými. Stúpame svahom sfarbeným všetkými farbami jesene chrbtom k Jomolhari. Stále sa ale otáčam, pretože zpoza mrakov sa vynára niečo, čo ma fascinuje.
Jichu Drakey (6662m) - Čiky Daky. Sestra Džomolhari. Zamilovali ste sa niekedy do hory? Do jej tvaru? Do jej postoja? Do toho, ako si tam v priestore proste stojí obkolesená prázdnotou? Tak ja teda áno. A je to táto hora. Neviem, či za to okúzlenie nemôžu tri šestky v jej výške ;).
I'm in love with the shape of you
We push and pull like a magnet do
Although my heart is falling too
Vzďaľujeme sa od nej smerom k ľadovcovému jazeru Tshophu. Máme dobré tempo, a tak ma Bhakta nechá užívať si vysedávania na brehu priezračnej vody, môjho živla. Začína si zvykať, že si v každej podobe vody musím vymáchať aspoň ruky.
Stúpame do sedla a ja by som najradšej cúvala. Veď posúďte sami, či sa tomuto dá obracať bez ľútosti chrbtom:
Pred sedlom nás doženú i naši chlapci s koníkmi.
A je to tu. Lhagyalo! Bongtey La, 4902 m.n.m, najvyšší bod našeho treku volaného i Trek snežného leoparda.
"Neviem, tá má pod šesťtisíc, tým mená nedávame. Proste Inner Himalaya"
"😲"
V sedle fúka, môj švagor by povedal, že ako z deravej riti, ale ja takéto slová nepoužívam ;). Na blogu 😁.
Bhakta sa ma pýta, či ma nebolí hlava. Chvíľu sa pozorujem. Nebolí. Som síce sama svojím stavom prekvapená, ale je mi úplne fajn. Zato Bhaktu hlava bolí dosť, tak mu dám svoj aspirin.
The Top. Hm. Ani to nebolo také ťažké. Po fyzickej stránke. Ani to nebolo také ľahké, po psychickej. To, čo som sem prišla rozchodiť, som ešte nevychodila. To je na dlhšiu štreku...
Pozerám zo sedla na pokračovanie cesty dole a nechce sa mi. Hore je mi vždy lepšie. Hore nie je nič. Naplňujúca prázdnota. Len ja a... moje druhé ja. Vravela som vám, že som znamenie Rýb? Ja som dve ryby. Normálny schizofrenik. Žijem v paralelných svetoch. V jednom, v ktorom som hmota a v tom druhom som... čokoľvek. Napríklad lungta. Trepocem sa vo vetre a mám iba jedno poslanie. Ohm mani padme hum.
Zostupujeme suťoviskom a za ohybom sa ukazujú ďalšie krásavice a krásavci. Trávnatý svah nižšie v údolí, kde sú kamenné základy dočasných obydlí pastierov, sa nám všetkým javí ako ideálne miesto na obed. Karma zase vyčaruje z kúzelného kastrolku nejakú úžasnú dobrotu. Toto je asi najlepšia časť dňa, keď ja nie som tá, ktorá musí navariť a môžem si v pohode vyložiť nohy na ... seba a kochať sa tapetou predo mnou, ktorú si chem stiahnuť na screen svoho mozgu ako šetrič obrazovky.
"Chcela by si?"
"Veľmi."
"Nemohli."
A takto je to so všetkým... Proste musíte ísť ďalej. Čas, kedy sa zastavíte a vychutnávate naplno všetky slasti nejde ponechať navždy. Dôležité je, užiť si ten nádherný okamih naplno, cítiť teplo slnka na tvári, vánok z hôr v nose, prejdené kilometry v nohách, dobrý obed v brušku a vykročiť ďalej, pretože nás môže stretnúť niečo ďalšie. Lepšie, horšie? Proste iné. Prekvapenie. Niečo, prečo sa zase oplatí zastaviť a zostať v tichom úžase. A o tom cesta je.
Potom, čo nás prestane baviť čumieť na tučného svišťa, zostupujeme do zeleného údolia, kde na konci pod kolmou skalnou stenou vysokej hory s padajúcimi vodopádmi, stojí osamotený biely dom.
Pichám do diaľky ukazovákom a kričím na Bhaktu:
"Pozri, Zuzana Resort!"
"Krásny, ale budeš potrebovať lanovku."
Musím sa smiať. Jednak z absurdnosti tej predstavy a jednak preto, že mi to pripomenulo trek v nepálskom Langtangu, kde sa moji kamaráti počas dlhých pochodov bavili úžasnými podnikateľskými utopistickými plánmi, v ktorých skupovali všetky možné miesta, lúky, hory, čistinky a potom ich prepájali lanovkami, prípadne vznášadlami. Mali flek aj pre plážový volejbal a futbalové ihrisko. Samozrejme po ceste by otvorili neskutočne veľa krčiem. Došlo to tak ďaleko, že Pavlík prijímal od nás objednávky na kapučíno a kremrole.
Moji chlapci postavili kemp v údolí Soi Yaksa a Karma čistí sušené ryby. Pýtam sa ho, či mu môžem s niečím pomôcť.
"Nie, ďakujem. Prosím, posaď sa," a ukazuje na kempingovú stoličku.
"Si si istý? Naozaj vám chcem pomôcť," a priblížim sa o krok k nemu.
"No, please, no!" skoro skríkne s zhrozeným výrazom a dlaňou ukazujúcou proti mne.
Neviem, ako si to mám vysvetliť. Myslí si, že neviem variť, alebo sa ženy nesmú dotýkať jeho čarovnej varešky?
No tak ich teda nechám a idem sa prejsť k rieke. Na kúpanie si ale netrúfnem.
Večeru si chcem trochu prisoliť a tak Bhakta poprosí v materštine Karmu, aby priniesol soľ. Môj zlatý kuchtík prinesie pol kilové vrecko so soľou a dáva ho Bhaktovi. Bhakta ukáže na mňa. Na to sa Karma na päte otočí a je i so soľou preč. Pozerám udivene na Bhaktu, ale Karma je o chvíľu späť s úhľadným valčekovitým balením stolovej soli. To snáď nie je možné. Ja mám vlastnú i tú soľničku. Asi som príliš nóbl na erárne vrecko soli. Myslím, že minimálne o dva kone toho mohlo byť menej.
"Cítim sa ako princezná".
"Ty si naša princezná. Vlastne česká."
Pozriem so zdvihnutým obočím a kútikom na Bhaktu.
"Sorry. Slovenská"
Žádné komentáře:
Okomentovat