středa 26. dubna 2017

Bhutan 2016 - Časť štrnásta - Goodbye Bhutan

      27.10.

      Vyrazíme už o šiestej, pretože o siedmej zatvárajú kvôli opravám za Trashigangom cestu, po ktorej sa potrebujeme dostať do Khalingu. Tam sa poobede máme stretnúť so zvyškom trekujúcej skupiny . 





       My sme v Khalingu tým pádom príliš skoro, a tak navštívime miestnu školu pre slepých, kde prehodím pár slov s jedným z učiteľov, v angličtine si vypočujeme pri rannom brífingu inštrukcie pre učiteľov na celú zimu vrátane toho, že sa majú poriadne umývať a zaznie i krásna bhutánska hymna.

      Bhimovi sa zapáči na ulici roztomilé šteňa výzoru jack russela a chce si ho adoptovať. Potom si to ale kvôli možným problémom na Indickej hranici rozmyslí a psíka púšťa znovu na ulicu. I takto funguje starostlivosť o túlavých psov. Proste si ho niekto adoptuje, alebo ho na ulici nakŕmi. 

      Keď sa raz v Bhutáne rozhodli postarať o túlavých mestských psov tak trochu po našom a postavili im útulky, nielenže sa medzi sebou psy pozabíjali, ale výrazne sa zvýšil výskyt hlodavcov v okolí ľudských obydlí. Tak ich zase pustili do ulíc a radšej zaviedli kastračný program na zníženie populácie.






      V obchodíkoch nakúpime colu, pivo a dobroty pre kamarátov a sadneme si do miestnej čajovne, ktorá je obdobou našej krčmy a u výborného mliečneho čaju so zázvorom trávime čas do stretnutia s kamarátmi. Tí sa po návrate z treku usalašia na zemi pred obchodom s pivom v ruke a sú z eufórie celí bujarí. Dáme si na obed mimo iné výborné taštičky momo plnené mletým mäsom alebo zeleninou a jedovate zelene sfarbené koláče, čo nám kúpila bhutánska ekipa.    
      Vyberieme dýško a slávnostne ho predáme Namgyelovi - manažerovi cestovky Wangchuk Tours and Treks, ktorý to všetko absolvoval s nami a ktorý ho (snáď) spravodlivo rozdelil medzi koniarov, šoférov, kuchtíkov a sprievodcu.






      Nasadáme do busu a vydávame sa na posledný úsek bhutánskej cesty - na hraničný prechod s Indiou do Samdrup Jongkhar.
      Po chvíli ale zastavujeme, pretože Petr zisťuje, že nemá v buse svoju batožinu. Pár bhutánskych telefonátov zo smartphonov a batožina zabudnutá na koni sa už vezie zase s nami. Začínam si myslieť, že Petr to robí naschvál a fakt tu chce zostať.
      Občas musíme stáť dlhé minúty kvôli závalom. Čas neúprosne beží a i keď to Bhim smaží viac, ako obvykle, my stále nevieme, či to na tú hranicu stihneme včas, aby nás pustili do Indie.






       Momentálne nás ale viac trápi tesný stret s kamiónom v úseku, kde sa fakt vojde iba jedno vozidlo. Cúvanie autobusu do kopca a zároveň do zákruty, to už je husársky kúsok sám o sebe. Ale toto...
       Centimetry (maximálne dva) delia náš bus od skalnej steny vľavo. Výnimočne prítomné zvodidlá delia kamión v protismere od priepasti vpravo… Takéto adrenalínové poposúvanie som videla naposledy v telke v dokumente najnebezpečnejšie cesty sveta… Mamáááá! (ešte že to nevidíš).
       Napadla ma znova myšliena, ktorá sa mi počas tohto výletu vracala často: „Všetko je tak, ako má byť. Keď tu mám umrieť, je to moja karma. Akurát s tým bude viac papierovačiek, akokeby to bolo v ČR na D1.“ 
      Všetko dobre dopadne, lebo šoféri sú tu lepší, ako na D1. Blížiacu sa hranicu s Indiou je poznať i podľa kontinuálnej asfaltovej pokrývky a pribúdajúcich svetiel popri ceste. A ešte zvodidlá tu sú hustejšie.

      A je to tu. Opúšťame rozprávkové kráľovstvo Bhután. Pár razítok do pasov, lúčenie sa s bhutánskymi kamarátmi, presun batožiny z voňavého pohodlného Bhimovho busu do toho indického (v ktorom sa nedá u mňa otvoriť okno a trikrát si tresnem hlavu o poličku nado mnou. Asi za trest, že si nevážim, čo mám).
       Aký to fyzicky jednoduchý úkon… Čo ale ten duševný? 
V Indii začína nový, celkom iný príbeh. (A na ten si kliknite hneď, ako ho uverejním :))

       Odohralo sa ďalšie nádherné himalájske dobrodružstvo, ktoré mi, tak ako pred dvoma rokmi Nepál a Tibet, spôsobuje po návrate domov "chorobu z nízky".
      Môj report z toho výletu začínal takto:
„Keď existuje choroba z výšky, existuje aj choroba z nízky?“ 

Určite áno, lebo ja ju mám! Zase!

Ale o tom, milé deti, až v ďalšom blogu :)










pondělí 24. dubna 2017

Bhutan 2016 - Časť trinásta - Ako sme si pohodičku užili

26.10.


       Chlapci nám vymysleli pohodový program. Po anglických raňajkách sa vezieme kľukatými cestami niekam do hôr. Zastavujeme v dedinke, kde majú veterinárnu ošetrovňu. Veterinárny doktor tu sice nefunguje, ale majú aspoň technika, ktorý je údajne schopný sa postarať o bežné problémy s dobytkom. V „ordinácii“ sú po stenách plagáty s reprodučnými orgánmi kravy a tak sa pýtam, či robia umelú insemináciu. Technik mi odpovie, že umelú nie je treba. Regály polepené názvami bežných liekov zívajú prázdnotou. Takže nezoženieme ani odblchovač pre Blondeho. Miesto toho nám ponúknu mliečny čaj a sušienky a užívame slniečko a pohodku na dvore. Tiež sa dozvedám, že  asi pred mesiacom vypukla v Meraku besnota. Ak si spomínate, „naše“ šteňa je z Meraku, ale ukľudňujem Dorjiho, že Blonde naozaj nejaví klinické známky besnoty. (Hneď po návrate do Trashigangu ho nechal naočkovať).





       Z návštevy malého chrámu, v ktorom nebol ešte ani náš sprievodca, sme nadšení. Vnútorné steny svätyne sú reliéfované a tak démoni, svätci, flóra i fauna vystupuje do šera a dáva tomu úplne inú atmosféru. Dostaneme silné požehnanie od miestneho mnícha rituálnym predmetom a necháme na oltári nejaké finačné dary. 






      V novom chráme, ktorý sa buduje naproti tomuto starému, sme fascinovaní prácou remeselníkov, ktorí z hliny ručne vyrábajú stoosem identických démonov a malým štetcom maľujú detailné odtiene na pestrofarebných stĺpoch. Ale to, čo sme videli za plentou, schované pred zrakmi všetkých návštevníkov, nás dostalo najviac. Obrovská z piesku sypaná mandala s neuveriteľnými detailami mnohých farieb. Dozvedáme sa, že mandalu sypali mnísi ako tréning na veľkú slávnosť, ktorá prebehne pri vysvätení chrámu po jeho dokončení. 












      

       Pri spiatočnej ceste zastavujeme na kopci s výhľadom do údolia a na tráve za osamoteným domom si urobíme piknik. Ryžu, čo nezjeme, dajú chlapci mačkám a psom, ktoré sa tu začnú odniekiaľ objavovať v bezpečnej vzialenosti a sú veľmi plaché.


Piknik: tá slama, to je naše posedenie.


      Po návrate do hotela povečeriame zase všetci piati spolu a pri pohári whisky (no obetovala som sa, no) poďakujeme našim sprievodcom. Na Dorjiho poznámku, že snáď máme dosť pekných fotiek, Ivan odpovedá vetou, ktorá sa mi nesmierne páči a s ktorou sa absolútne stotožňujem:
„Dôležitejšie než fotky je to, čo sme zažili, čo ostáva v srdci a čo sa vyfotiť nedá.“




Pohľad z hotela

Bhutan 2016 - Časť dvanácta - Expedícia Yeti

     25.10.


       Krásne slnečné ráno v horách. Naše bhutánske osadenstvo zaspalo (lebo dosť toho večer popili) a tak raňajky meškajú. Zatiaľ môžeme navštíviť miestny chrám. Ja tentokrát chrám miniem, pokračujem ďaleko za dedinu a dostanem sa do otvorenej zvlnenej krajiny lúk, kde sa pasú jaky a okolo nich sa potulujú psy podobajúce sa už tibetským dogám. Roztrúsené čorteny a ostrovčeky darov sa kúpu v rannom slnku a chvíľu závidím pasákom jakov... 





Na slniečku pri raňajkách si čítame o Yetim. V každej horskej dedine žije niekto, kto ho videl. Tu ho volajú Migoi. Je veľký ako dva jaky a strašne smrdí, má veľkú lebku s dutinou na vyrovnávanie tlaku vo výškach.
      Dokonca sme po opustení Meraku stretli anglickú expedíciu na škodovkách Yeti, ako ho šli hľadať. A keď neveríte: http://www.express.co.uk/travel/articles/731302/Yeti-skoda-Bhutan-expedition-India-Nepal-tourism

       Lúčime sa so skupinkou vydávajúcou sa na trek a naša skupinka o štyroch (ja, Ivan, Bhim a Dorji) sa necháva viesť mladým miestnym chlapcom skrz dedinku až do jeho domu, kde máme uzavrieť biznys. 
       Pred dvomi mesiacmi sa tu malej fene narodili tri šteňatá a Dorji si chce jedného „highlandra“ kúpiť. Ako veterinárku ma poprosí o zdravotnú prehliadku a výber najlepšieho kusa. 
       Všetky šteňatá majú blchy a z toho dermatitídu, ale to je tak bežný jav, že to budeme riešiť operatívne. Vyberiem teda toho najmenej bojazlivého a Ivan ho pomenuje Blonde, pretože je biely. No a potom dôjde na zdĺhavé handrkovanie sa o cene, počas ktorého nám stále dolievajú arak. Mne teda nie, pretože z môjho kalíška neubúda. Nakoniec je cena dohodnutá, ja dostanem šteňa do náručia, chlapci vezmú môj a Ivanov batoh a vyrážame dolu z hôr.





  
        Stopneme si malotraktor s malovlečkou, do ktorej sa ledva štyria s batohmi naskladáme a necháme sa pár stoviek metrov podrncať. Zastavujeme ešte v jednej dedinke, kde urobíme ďalší obchod. Tentokrák Ivan nakúpi klobúčiky z jačích chlpov a popijeme (alebo sa robíme, že pijeme) s miestnymi ženami zase nepožívateľný ara. 






       Dozvieme sa, že pekná dievčina, ktorá nás hostí a ktorá sa očividne páči i Bhimovi, má dvoch mužov, čo je v horách bežné a v kráľovstve Bhután povolené (platí to i opačne). Jeden muž pomáha doma a druhý pasie od jari do jesene v horách jaky. No a potom sa vymenia. Takže často sa nevie, kto je otcom detí. Ale tu sa o deti (tak ako o starých) starajú všetci členovia rodiny i susedia. 






       Potom už nasadáme do džípu a dlhou cestou bez obedu sa vraciame do Trashigangu. Dorjimu sa nepodarilo zohnať hotel, v ktorom sme mali pôvodne spať, a tak zabezpečil niečo iné…     Odbočíme z hlavnej cesty do kopca. Stúpame do tmy po niečom, ako poľná cesta, občas je matne vidieť dom z vlnitého plechu. Kde to budeme bývať, preboha? Aké je naše prekvapenie, keď na samom vrchu kopca stojí luxusný hotel s nasvieteným presklenným foyer. Prvá moja obava bola, či nás s tým malým zablšeným šteňaťom, ktoré mi celú cestu spokojne spalo v náruči, pustia dovnútra. Vôbec žiadny problém a dokonca si ho všetci z recepcie prišli poňuňať. 






       Noblesnú večeru si užívame všetci piati spolu potom, ako vysvetlíme pomaly chápajúcemu miestnemu personálu, že my dvaja bieli naozaj chceme sedieť pri stole s našimi troma bhutánskymi kamarátmi, ktorí by inak jedli vzadu v kuchyni. 

       Šteňa vykúpem, vyčešem čo najviac parazitov, vysuším v nebesky bielom hotelovom uteráku, nakŕmim zbytkami z večere a vzhľadom k tomu, že je prvý deň od matky a naozaj nechce byť samo, tak spí so mnou v posteli. Následky tohto činu je vidieť v podobe štípancov od bĺch ešte niekoľko dní.







neděle 23. dubna 2017

Bhutan 2016 - Časť jedenásta - Do civilizácie a späť do hôr - do krajiny Yetiho

23.10.

        Pohodové ráno. Raňajky a čajík až do postele. Lúčime sa s mietnymi a nasadáme do vyvoňaného autobusu smer Lhuentse. 




      Civilizácia na parkovisku pred Lhuentse dzongom nás privíta krásnym kontrastom v podobe typického dreveno-kamenného, maľbami zdobeného domu, ktorý sa líši od ostatných iba tým, že na ňom visí tabuľa s nápisom „ATM Bank of Bhutan“. V predsieni tohoto domu je bankomat a stena okolo je zdobená kresbami potkana chrliaceho drahokami (ak si spomeniete, je to ten potkan, ktorého drží Ochranca Severu). 




        Nad parkoviskom je obrovský bilbord a z neho sa na nás pozerá kráľ, kráľovná a bábätko princátko. Vyhodnotíme to ako dobrý spot na spoločné foto. 




       Pred vstupom do svätyne v Lhuentse Dzongu nás zaujmú hlavne ľudské lebky, resp. vršky lebiek, ktoré budú pravdepodobne slúžiť na výrobu rituálnych bubienkov. 




       A potom máme možnosť v tmavých chodbách chrámu zahliadnuť tancujúcich a smejúcich sa mníchov. Nachvíľu nahliadneme do modlitebnej miestnosti. Vždy ma okúzli to svetlo vstupujúce cez okná v paprskoch ako magické božie prsty a osvetľujúce sediacich mníchov.



       Pomaly sa plížime von, nasadáme do autobusu a vydávame sa cez mesto k ďalšej destinácii. Tu nás ale na ceste z dzongu zastavujú miestni a oznamujú nám, že nám chýba jeden člen. Za chvíľu prifrčí auto s Bhutáncami a z neho vystúpi Petr. Akosi sme si nevšimli v tom opare vlastných myšlienok, že nesedí s nami. Je to taký tichý chlapec. Nakoniec to môže byť pre Petra veľmi zaujímavý zážitok, toto vozenie sa s lokálmi. Možno teraz, po návrate do práce, ľutuje, že nás nenechal odísť. 

      Do Trashigangu dorazíme až večer. Všetci si užili sprchu s tečúcou vodu a splachovací záchod. Aké to malé radosti.




24.10.

       V meste Trashigang si pozrieme doobedu dzong z r. 1664, ktorý bol v r. 2014 vážne poškodený zemetrasením a teraz ho rekonštruujú. Väčšinu prác, ako nosenie kameňov, drevených klád a ich opracovanie, robia ženy. Chlapi sú prítomní tiež. Ale ako mnísi.

      Máme obed v malej reštaurácii s bielymi obrusmi. Sú síce celé zababrané, ale to nikomu nevadí. 
A rozchod! V mestečku nakúpime suvenýry ako rituálne zvončeky, santalové vonné tyčinky, ručne tkané tašky. Prejdeme sa ulicami mesta, kde je i moderná veľká budova banky s presklenným poloblúkom okien (hneď pod ňou je čorten).




        Ale najviac nás fascinuje stavba novej budovy. Betón tu z miešačky nosia dvojice chlapov v plachtách zavesených na tyči a vylievajú do armatúry. Väčšina robotníkov vyzerá ako Indovia.




       Bus meníme za džípy, pretože cesta, ktorou sa povezieme do horského mestečka Merak, bude naozaj offroadová. 
       Džípy odbočia z hlavnej cesty na tú vysokohorskú vymletú, ale jej neoddiskutovateľnú nepohodlnosť nám úplne vynahradia naši bhutánski spolucestujúci, keď začnú púšťať lokálnu hudbu a spievať. Naviac do seba všetci nahádzali „domu“ - betelové listy s orechmi areka a vápnom, ktorých zvyk žuvať, tu vraj zaviedol Padmasambava ako náhražku za kanibalizmus. 
       
       Večer dorazíme do chladného Meraku (3517 m.n.m), kde nám pri ohni za požívania neodmysliteľného ara miestni muži predvedú jačie tance a ženy zaspievajú. Dvaja muži majú na hlave masky z nejakej chlpatiny a traja ďalší mi pripomínajú zlatými korunami na hlave troch kráľov. 





      Ženy majú na hlavách klobúčiky z jačej srsti, ktorá je na hrane zmotaná do niekoľkých chvostíkov. Nakoniec sa k ich pomalému tancu pri ohni pridávame aj my a čo-to zaspievame.




       Večer má zaujímavé pokračovanie. V skromnej malinkej spoločenskej miestnosti našeho chatkového ubytovania si všetci ťaháme kartu s obrázkom, ktorý nás na prvý pohľad zaujme. Z druhej strany karty je napísané, čo obrázok predstavuje a výrok nejakej osobnosti. Je to taká sonda do osobnosti a naše odpovede na otázky na karte sú úprimné a hlboké. Je to úžasný spôsob poznania svojich súputníkov a ich krásnych duší. 
       Zvláštne, ako niektoré veci prídu v ten pravý okamih. Výrok na mojej karte s ohňom: „Keď už dlho nie sme schopní zmeniť situáciu, čelíme výzve zmeniť samých seba“. (Viktor E. Frankl)

       A ja mením situáciu tak, že nasledujúci deň nejdem druhý trek z Meraku do Khalingu s ostatnými, ale ostávam s Ivanom a jeho boľavými kolenami, ktoré utrpeli počas treku, Dorjim a jeho boľavým kolenom, ktoré si subluxoval posledný deň treku, Bhimom, ktorý nie je boľavý, lebo nešiel trek a šoférom džípu, ktorého meno si už bohužiaľ nepamätám, ale keď nešoféruje pre turistov, tak je administratívnou silou v nemocnici v Thimphu.

      

Bhutan 2016 - Časť desiata - Návrat do Kmohy

      22.10.


         Ráno o piatej sa bhutánske pútnické osadenstvo začne s buchotom baliť a balí sa až do siedmej hodiny (neviem, čo im to toľko trvalo, keď majú naozaj vecí málo), kedy vstávame definitívne aj my. Po očku kontrolujem našich koniarov a i keď im čvachtá v gumákoch voda a sú trochu pohúžvaní, tak sedlajú kone a previnilo sa usmievkajú.
     Dnes si dávame odvážny cieľ – dôjsť až do Khomy, tzn. trasu, ktorú sme predtým šli dva dni, skrátiť na jeden.

       Čoskoro má zase každý vlastné tempo, ktoré mu vyhovuje a ideme tak roztrúsení, že na seba nevidíme a stretávame sa iba v stanovených intervaloch. Tak mám zase čas na seba, pre seba, vstrebávať to, čo sme zažili a čo zažívame, užívať si každý okamih v nádhernej kulise prírody, ale už bez fotenia, na ktoré nie je čas.
Tak posledná:





      Po nejakej dobe dochádzam Namgyela a Dorjiho. Vzrušene debatujú a pozerajú kamsi do húštiny vedľa chodníka. Keď k nim prídem, ukazujú mi hada, nie úplne malého, ako sa práve plazí pod neďaleký krík. Pýtam sa s kľudom veterinárky, ktorá už držala kdejakú háveď, či je jedovatý. A oni, že áno. Bola to kobra.



      Obed si dávame na našej známej „vojenskej stanici“, kde nám indickí vojaci ponúknu okrem mliečneho čaju i obrovskú uhorku. A ani napriek tejto kombinácii som sa nepo...
      Pokračujeme v dobrom tempe až do dedinky Tshango, kde sme spali po prvom dni treku. Tam sa začne lámať chleba, či sa hodíme do pohody a ostaneme tu spať, alebo sa do toho obujeme a ešte dnes večer, aj keď za tmy, dorazíme do Khomy. Veríme si a pri vzájomnej výpomoci, ktorá obnáša nosenie batohov unavenejších jedincov tými silnejšími jedincami, sa dáme rýchlym pohybom vpred. 
       Rozdelíme sa na dve skupiny, ktoré sa už snažia držať spolu. Ani nemáme pocit, že klesáme. Trek vedie stále hore a dole, tzv. terénnych tiav je milión. Zákrut, o ktrorých si myslíme, že sú posledné, dva milióny. 
       Rýchle sa stmieva… Vyťahujeme čelovky a držíme sa spolu, lebo keby niekto zahučal do zarastenej strže z úzkeho kamenistého chodníka, ktorý pretíňajú horské potôčiky a robia z neho občas bahnisko, tak ho nikto nikdy nenájde.

      Niečo ma pichlo do členka, ktorý začína napúchať a každý krok je, akoby mi vrazili do šlachy ihlu. Nesmiem ale stratiť tempo a svoju skupinku so zdrojom svetla, lebo svoju čelovku som dala súputníkom v druhej skupine, a tak jediný spôsob pohybu, pri ktorom je bolesť znesiteľná je paradoxne beh. 
      Sme na nohách desať hodín a je cítiť, že sily dochádzajú. Zrazu sa mi boľavá noha podlomí a zahučím s ňou po zráze z chodníka… Iba o pol metra. Je to OK. Pustím pár sĺz od bolesti a vyčerpania a pokračujeme nezmenenou rýchlosťou odhodlane vpred. 


      Konečne pred sebou vidíme v diaľke svetielko čelovky. Katka, ktorá mala neskutočné tempo, nám ide naproti a upozorňuje nás na zosuv pôdy, ktorý zasypal časť chodníka. Pri neopatrnosti by sme sa mohli zosunúť spolu s ním. Prekonávame niekoľko metrov po suti bez straty na zdraví a neuveriteľne radi vidíme Bhima, našeho šoféra a ďalších chlapcov s džípami, ktorí pre nás prišli z Khomy.

      Čakáme na druhú skupinku a netušíme, ako na tom sú, či to fyzicky zvládajú, či nedošlo zase k nejakým neprekonateľným bolestiam a neočakávanému zdržaniu.

      V diaľke, o údolie ďalej, vidíme svetielka a počujeme pískanie, ktorým sa dorozumievajú naši bhutánsky chlapci (ja ich volám síce chlapci, lebo sú nízki ako ja, ale oni sú to väčšinou muži v stredných rokoch a otcovia rodín). 
Naštastie do pol hodiny dorazí i druhá skupina, ktorú vyobjímame a sme radi, že nikto neprišiel k úhone. Až na pár boľavých kolien, členkov a odretých prstov.
      
      Namačkáme sa do džípov a na ich korby a dohegáme sa do Khomy, kde samou radosťou vykúpime malinký obchod s potravinami a tekutinami.
      Začne spontánna, radostná party...

      Kým čakáme na veľkú odmenu po treku – Hot Stone Bath = lokálne pojaté lázne/kúpele – radšej sa ideme s Katkou ešte osprchovať, pretože túto kúpeľ v drevenej kadi budeme zdieľať vo dvojiciach postupne všetci, tak nech po nás nie je namiesto „termálov“ bahnisko.

      No, vysprchovať… V malinkej miestnotke, stavebne prilepenej k hlavnej obytnej budove, kde je turecký záchod, je vedro s vodou a nádobka na naberanie vody. Našťastie nám domáci vodu ohriali a vonku je tak teplo, že ani nevadí, že „kúpeľňa“ nemá zatváracie okno a je vidieť z neho po dedinke. Tu nemajú okná v našom ponímaní, ale jednoducho otvory v stene s dreveným rámom, ktoré v prípade potreby zatiahnu drevenou doskou = okenicou..

(Foto: Kúpeľňa je to, odkiaľ vedie odpadová trubka)





       Úplne rovnako ako my vyčerpaní bhutánski chlapci nám ešte pred večerou začnú v obrovských kotlíkoch zohrievať na ohnisku vodu, ktorú potom nalievajú do veľkej (dvojmiestnej) drevenej kadi a žeravé kamene z ohniska tam pridávajú tiež (toto je Hot stone bath). 




      Voda je tak horúca, že v nej neudržím ruku. Asi nás v tom chcú uvariť ako v pekelnom kotli. A tak chlapcom berieme vedrá z ruky a dolievame si vaňu studenou vodou, napriek ich protestom, že hot stone bath je predsa od slova „hot“. 
       Ďalšia vec, čo ich „trápi“ je, že nemáme plavky, a tak sa trochu zhrození pýtajú, ako sa budeme kúpať, keď vaňa je vlastne pod šírym nebom, na voľnom priestranstve za domami lokálnych a je tam odvšadiaľ vidieť. 
      „Normálne. Vy sa teraz pôjdete konečne navečerať, po ceste zhasnete žiarovku, ktorá visí na dráte nad nami a my si vlezieme do vodičky, tak ako nás pánboh stvoril.“
       Chlapci poslušne vykonali a naše unavené údy sme hýčkali horúcim kúpeľom a svoju dušu výhľadom na hviezdy na jasnej oblohe. Kto nezažil, nevie, o čom básnim…


       Následky spontánnej, radostnej párty, na ktorej sa stihlo bez našej (mojej a Katkinej) prítomnosti toho dosť vypiť,vidíme až po návrate... O vtipné poznámky a spev nie je núdza a ťahá sa to, až kým sa úplne všetci z našej výpravy nevykúpu. Potom kúpele obsadia naši Bhutánci.
       Zaspávam v detskej izbe s obrázkami dopravných prostriedkov a ich anglických názvov na stene a v noci ma nespočetnekrát budí nenažraná myš. Tentokrát ale hryzie niečo domácim.

Bhutan 2016 - Časť deviata - K jazerám Tsonak a Tsokar

     21.10.


      Ráno je neskutočné. Totálne vymetená obloha, zasnežené hory nasvietené mäkkým žltým svetlom z vychádzajúceho slnka. To je ten zázrak. Každodenný zázrak, ktorý míňame. 
„Míňame sa na blbosti. Až zistíme, že sme sa minuli úplne.“




       Polovica našej výpravy zváži svoje indispozície a zostáva v základnom tábore (cca 3800m.n.m) a potom sa pomaly vydáva na cestu späť. Druhá polovica, ku ktorej našťastie patrím aj ja, pretože nemám výškovku, ani ma nehnevajú kolená, ani nemám do krvi zodraté palce na nohách, sa vydáva k posvätným jazerám Tshonak (Čierne) a Tshokar (Tshokarpo, Biele) do výšky cca 4700 m.n.m.
A toto je highlight našej výpravy. Výpravy do iného sveta. Výpravy na dosah bohom…

        Počasie je úžasné a tak sa pýtam Dorjiho, prečo so sebou stále ťahá ten obrovský dáždnik, ktorý mu trčí z malého batohu na chrbte. „ To cheat the God“ (Na oklamanie Boha), mi je odpoveďou. Tak to vidíte. Preto máme tak krásne. Proste Boh pochopil, že sme pripravení na dážď, a tak nám naschvál zariadil božské počasie. Parasol je taktiež jeden z ôsmych šťastných symbolov (ashtamangala), konkrétne je symbolom ochrany a vznešenosti. Ochraňuje pred prekážkami, chorobami a škodlivými silami. 






       Doprovod na púti k jazerám nám robí mladý mních (myslím, že mal sedemnásť rokov) zo Singeydzongu. V červenej vetrovke a neodmysliteľných gumákoch. Na chvíľku sa zastvíme pri drevenom stavení, kde mladá dievčina dojí jaka. Naši Bhutánci s ňou prehodia pár slov, my pár fotiek. 





       A pokračujeme po cestičke, pozdĺž ktorej sa začínajú objavovať červené drevené tabuľky.
U jednej z nich zastavujeme a Dorji nám ukazuje do skaly vtlačený obraz Buddhových očí (na fotke nad Dorjiho hlavou). Všetci sa tam pomodlia a pritisknú čelo ku skale. 




      A takto postupujeme ďalej, hore do výšok, až sa dostaneme k jaskynke v skalnej stene, kde sa dá dostať jedine po lane. Kto tam vyšplhá, vzdá hold svojim rodičom za všetko, čo pre neho urobili. „Drahí rodičia, vzdávam vám hold za všetko, čo ste pre mňa urobili, i keď som tam nevyliezla“. Chcela som! Ale po dohode s náčelníkom, sme to odpískali. Určite ste radi, lebo, keby ste to videli, tak by ste aj tak vraveli, že som sa už načisto zbláznila.






      Červených tabuliek je po ceste veľa, čo svedčí o množstve manifestácií a znakov prítomnosti božstiev. Sprievodcovia to vzdali s vysvetľovaním… Nemáme šancu to pojať… A tak ich nechám, nech si prežijú svoje duchovné chvíle vo svojom svete. Ja si prežívam tie svoje. 

„We are the one, but not the same“. (U2)

       Na náprotivnej stráni zbadáme stádo modrých oviec. Len toho snežného leoparda nikde niet...




      Pozdĺž horského potoka meniaceho sa v malé vodopády sa dostávame do farebného rovinatého údolia pretkaného ramenami tyrkysovej riečky. Nad kulisou skalnatých hôr bledne polmesiac. Mesiac-Slnko, Yab-Yum, Jin-Jang, Matka Zem-Otec Nebo... Universum.






       Vystúpame príkrym svahom až na plato zmáčané vodou z jazera obkoleseného hradbami skál. Posvätné Tshonak [conak]. Čierne jazero.




        Mních s našimi Bhutáncami sa pri jazere modlia. Každý si túto chvíľu užíva po svojom.  A potom všetci spolu pri čaji a sušienkach.





       Pokračujeme traverzom k vyššie položenému Bielemu jazeru – Tsokar. Zastavujeme v jaskyni pod skalným previsom, kde meditovala a odolávala a nakoniec pokorila démonov Khandro Yeshe Tshogyal (Padmasambova družka). Vo vnútri je oltár s miskami vody, sviečkami, soškami ochranných božstiev a drevené lože. Jaskyňa slúži ako miesto, kam chodia mnísi meditovať do úplneho osamotenia na dobu troch rokov, troch mesiacov a troch dní. V dobe našej návštevy, tam nikto nebol. A toto je pohľad od jaskyne:





       Na krátke tričko navliekam mikinu, na hlavu čiapku a stúpame k príznačnému bielemu jazeru Tsokar.

     





      Aj keď je nám povedané, že máme byť potichu, aby sme nevyplašili Bohov, nedokážeme skryť eufóriu. Tak si aspoň potichu zakričíme: "Kiki so so lasolo!" - Víťazstvo bohom! Za hradbou hôr dvíhajúcou sa z jazera je Tibet (Čína). A my dúfame, že ochranné božstvá zabránia zlu túto hranicu prekročiť.

      Aby bohov nerušil naozaj nikto, prišli „poddaní“ za svojim Dračím kráľom a poprosili ho, aby nedovolil ľuďom liezť do posvätných výšok. Kráľ ich prosby vyslyšal. Bhután má najviac nezlezených hôr nad 6000 m.n.m. a zároveň najvyššiu nezlezenú horu sveta Gankhar Puensum (7570 m.n.m.). V preklade jej meno znamená „Biely vrch troch spirituálnych bratov“.

     Postavíme mini snehuliaka s neodmysliteľným falusom a spustíme ľahkú guľovačku, do ktorej sa zapojí i náš mních. Ten sa ma po ceste dole niekoľkokrát spýta, či som „happy“. Som happy. The happiest.

      Vraciame sa slnkom zaliatym údolím, za chrbtom počujem Dorjiho spievať bhutánsku pesničku, zdvihnem hlavu ku skalnej hradbe po mojej ľavici a zdá sa mi, že všetko tu spieva svojím jazykom. 

„Still your hands, still your heart,
for still your face come shining through...
still your mind, still your soul...
...and I am breathless...“
                                          (Nick Cave)







       Schádzame cestičkou ku Singeydzongu, kde zdravím v jazyku dzonkha „Kuzuzampo la“ miestnych posedávajúcich na tráve pred dzongami, ktoré momentálne opravujú a oni mi s úsmevom ukazujú, kadiaľ šli moji kamaráti predo mnou. 
      Pri jednom z kameňov, kde sa manifestoval Padmasambava, sa napijeme svätej vody a z ďalšej veľkej plochej skaly, kam chodili počúvať Guru Rimpočeho i zvieratá, sa kocháme zástupom nespočetného množstva darov lemujúcich chodníček vedúci údolím k Singeydzongu. Vydáme sa tým chodníkom popri mníchoch hrajúcich niečo ako futbal. Dary s mantrami vysoké cez tri metre sa trepocú vo vetre a kráčať v ich tesnej blízkosti ako cez rozostúpený dav, je zvláštne. Zvláštne ľahké. Hlava je bez myšlienok. Snáď s jednou od Buddhy: „Ak chceš poznať zázrak, cíť vietor na svojich rukách a slnko na svojej tvári“.




       Škoda, že deň nemá sto hodím a slnko zapadá už o osemnástej. Cestou späť máme rýchle tempo a nestíhame už ani fotiť. Aj tak dorazíme do Thang Karmo za tmy. Zvyšok party, ktorá posedáva pri ohníčku, nás s radosťou privíta. A my ich ukľudnejeme, že je dobre, že s nami nešli, lebo minimálne Jirka Kolbaba by tam aj tak samou krásou skolaboval, odmietal opustiť „plagátovky“ a museli by sme ho násilím odniesť.




      V Thang Karmo je dnes večer živo. Dorazilo veľa pútnikov, ktorí obsadili všetky chaty a požívajú alkohol. Aj naša bhutánska ekipa. My síce tiež, ale nejako to vieme lepšie koordinovať, takže tak ako domáci, aj my spievame svoje obľúbené, ale narodziel od koniarov sa nebijeme. A že bitka to je regulérna, tzv. hospodská. Na silnejúci rev vyjdem odvážne z chatky von. Prší a dvaja protivníci sa váľajú v blate, trhajú si tričká, potom jeden o druhého zlomí brvno od ohniska. Síce sa ich snažím svojim „Hej!“ zastaviť v tom, aby sa navzájom dokaličili, ale je to houby platné. Keďže ich striedavo oddeľujú prizerajúci sa kamaráti, tak to nechám na lokálne zvyklosti a skúsenosti. Nemusím byť každej bitky účastníkom, že? I keď potom mi to bolo ľúto ;). 

Bhutan 2016 - Časť ôsma - Brána do rozprávky - Syngeydzong

20.10.


       Veríte na rozprávky? A na zázraky? A na anjelov? Na znamenia, ktoré vám niekto posiela? Čo iné, než posol, môže byť ten biely oslík, ktorý nám dnes ráno príde sám naproti do sedla, zastaví pod lungtami a hľadí na nás zhora mierumilovnými očami a s kľudom neohroziteľného nás očarovaných nechá popri sebe pokračovať v ceste.






       Vychádzame z lesa a pred nami sa týčia skalnaté masívy pokryté snehom. A zase sa vnárame do zelene chlpatého lesa. Hore – dole vyšlapanou cestičkou na rázcestie, kde väčšina z nás sa dá odbočkou ku chrámu Rongmateng. 




       Dostaneme sa na mýtinu, kde je niekoľko chrámových a užitkových budov a úžasný výhľad na skalnatú horu so snehovou čapicou. 
Mních z kláštora na nás pozerá trochu nedôveryhodne. Sme prví turisti-cudzinci, ktorí sem zavítali. Ale dovolí nám vstúpiť do svätyne a potom sme ešte do vedľajšej budovy pozvaní na mliečny čaj, kde sme vďační i za teplú piecku, pretože v tejto výške a ročnom období začína prituhovať.




       
       Vraciame sa na rázcestie, posadáme na kamene a dáme obed, ktorí pripravili už ráno naši kuchtíci a udržujú ho teplý vo veľkých termoskách. 
      I keď naberáme ďalšie výškové metre, krajina sa mení na potemnelú začarovanú mokradinu obohnanú skalnými stenami. Vedie ňou drevený chodník a zase stretávame bieleho oslíka. Žiadneho človeka.
Mimochodom, jedným z vtelení Padmasambavu je kôň. Že by nám šiel naproti sám Guru Rimpoče?





      Mokraď končí, údolie sa otvára, plytká pokojná rieka sa vinie vresmi a keď prechádzam cez drevený most s neodmysliteľnými lugtami a vidím na blízkom kopčeku vertikálne dary, už nejak podvedome obraciam dlane smerom dolu k rieke, potom k nebu, spojím ich pred srdcom a moja ateisticky vychovaná duša sa modlí po svojom. Namasteeee… Tashideleee…





       Zdvihnem zrak od stúpajúceho kamenistého chodníka a predo mnou sa týči brána do rozprávky. Na postranných kvádrových stĺpoch sú kvetinové motívy a hornom hradení je náspis v jazyku Dzonkha.
Prvá myšlienka, ktorá ma napadne: „Keď prejdem touto bránou, stane sa zázrak.“ A on sa stal...





       Šuchtám sa, čo noha nohu minie pozerajúc do diaľky, do nádherného rozprávkového údolia haliaceho sa do hmly smerom na Singeydzong. Už chápem, prečo si toto miesto vybral Padmasambava na meditovanie a jeho družka, tibetská princezná považovaná za ženského buddhu a reinkarnáciu Buddhovej matky Mayi - Khandro Yeshey Tshogyal (lady Kharchen) tu založila dzong. Singey dzong.





       Meno Singey - Leví príbytok - je odvodený od skalného útvaru pripomínajúceho spiaceho leva. Je to jedno z najposvätnejších miest Bhutánu a každý bhutánsky budhista si praje aspoň raz za život sem urobiť púť.
       Syngeydzong je vlastne komplex ôsmich dzongov vtlačených na skaly, ktoré sú manifestáciou Guru Rimpočeho. V 19. toročí tu boli objavené náboženské posvätné texty.
       Svojou západnou výchovou a spôsobom života ani nie som schopná obsiahnuť a sprostredkovať dôležitosť a posvätnú úctu miestnych k tomuto miestu, a tak aspoň rešpektujem ich prosby, aby sme Syngeydzong a jeho bezprostredné okolie nefotili. Nechcem im vziať ani kúsok tej čistoty, ktoré v sebe toto nádherné a tajomné miesto skrýva. Preto sa s vami o fotky nemôžem podeliť.

      Naša pútnická chatička obkolesená drevenou ohradou stojí mimo dohľad Singeydzongu na pláni pretkanej meadrami riečok. 




       Vo vnútri už stihla naša butánska ekipa zakúriť v piecke, rozložiť kempingové stoličky a dať variť čaj. Rozdelia nám do jednotlivých izbičiek na zem matrace a podáva sa večera. Sú proste úžasní.           
      Medzi nami kolujú domáce destiláty a všeobecné veselie. V noci ma síce zobudí myš, ktorá sa mi prediera batohom a nahlodáva moju zimnú čapicu, ale inak je v spacáčiku prima.