Budím sa smutná a Bhakta to na mne pri raňajkách vidí. Oficiálne mi oznamuje dnešný plán a potom vraví:
"Nebuď smutná, veď sa môžeš kedykoľvek vrátiť, i s rodinou a zas niekam pôjdeme." A potom dodáva:
"Hlavne neplač, ja neviem vôbec utešovať."
Sľubujem, že nebudem a vydávame sa k dvom významným chrámom v údolí Haa. Bieleme a Čiernemu.
V siedmom storočí žil v Tibete kráľ Songcän Gampo. Áno, to je ten, čo postavil za jednu noc 108 chrámov, aby nimi prišpendlil k zemi démonku a dva z týchto chrámov (Džambey a Kyiču) sú v Bhutáne.
Jedna z legiend vraví, že sa kráľ prevtelil do dvoch holubov. Bieleho a čierneho. Na mieste, kde pristál biely holub, bol postavený Lhakang Karpo (Biely chrám) a logicky podobne to bolo s čiernym holubom a stavbou Lhakang Nagpo.
Z priestranného, kameňmi vykladaného nádvoria vedú široké schody k hlavnej budove chrámu. Obchádzam ju už automaticky po smeru hodinových ručičiek a roztáčam modlitebné mlynčeky.
Pripomínam si Bhaktove slová:
"Toč s nimi jemne, so súcitom. Sú ako cítiace bytosti, tiež nemajú radi hrubé zachádzanie. Majú radi, keď sme nežní".
Nikde nikto. Vyčkávame, či sa nezjaví nejaký mních, ktorý by nám ukázal svätyňu. Obdivujem všetky tie detaily zdobiace nielen chrámy ale i bežné obydlia Bhutáncov.
Všetky prvky majú svoj význam, ale u niektorých ho nevie ani sám Bhakta. Každopádne toto u vchodu ↓↓↓↓↓, je snežný lev.
Nakoniec sa zjaví mních, ktorý nám otvára svätyňu a Bhakta mi vraví:
"Myslím, že už poznáš všetkých."
Prechádzam šerom a potichu mu odriekam na schválenie mená sôch a postáv na freskách: Buddha, Padmasambava, Ngawang Namgeyl, Čenrezig, Tara.
Potom sa pešo vydávame popri rieke až k množstvu jednotných budov. Pred nimi postávajú, posedávajú, vešajú prádlo a popíjajú čaj dospelí muži.
"Videla si už viac relaxovanú armádu? Nie je na svete zrelaxovanejšia". Poznávam medzi nimi Indov. Majú tu i svoj hinduistický chrám. Bhakta sa pomodlí. On je totiž pôvodom z nepálskej hinduistickej rodiny. Buddhistom sa môže stať ktokoľvek, ale hinduistom sa človek musí narodiť.
"Aj ja som chcel byť vojakom..."
"Fakt? A prečo nie si?"
"Nevzali ma kvôli tetovaniu", chytí si rameno po celú dobu zakryté v dlhých rukávoch gho. Na jednom má draka a na tom druhom morskú pannu. Ako Dorji. Pozostatok z divokých študentských čias.
"Ale otcovi som povedal, že ma nevzali, pretože som príliš malý."
"A to ti uveril?", pochybujem, pretože drvivá väčšina Bhutáncov je rovnako vysoká (resp. nízka) ako Bhakta, takže armáda by čítala iba pár kusov chlapov vyšších ako ja.
"Neuveril, zdvihol telefón a zavolal na prijímač, kde mu povedali pravdu. Tak som sprievodca."
Autom prídeme do sedla Cheli la a pešo sa vydávame na moje prianie k ženskému kláštoru Kila Gompa. Volajú ho i druhé Tigrie hniezdo. Nie je taký veľkolepý, ale na kolmých skalách drží rovnako záhadne.
Mníška s vyholenou hlavou a okuliarmi, ktorej vek nedokážem odhadnúť, nám otvára svätyňu. Podlaha z drevených brvien je tak vyleštená, až sa bojím, aby som sa na nej nepošmykla. Chvíľu sa všetci traja spolu rozprávame o živote v kláštore a potom sa ma Bhakta pýta:
"Mám ti tu vybaviť pobyt?"
"Mne? Mňa by hneď vylúčili pre narušovanie morálky. Ja by som nemohla žiť v kláštore."
"Teraz možno nie, ale v starobe často príde čas, keď sa potrebuješ zastaviť a byť so sebou."
Sadáme do auta a za vyhrávania bhutánskych love songov prekladaných Edom Sheeranom sa vraciame serpentínami do Paro.
Stiahnem okienko a užívam si každý tón hudby, každú zákrutu, každý závan studeného vetra z vysokých hôr, tmavé údolia a slnkom zaliate hory.
"Tak naposledy", povie Bhakta a pribrzďujeme. Medzi stromami ju zase uvidím. Moja sestra Jomolhari.
Sme v Paro a deň rozhodne nekončí. Stretávam sa s Jožkom (Pepom) Mikulom, letcom Druk Air a publicistom Michalom Thomom, špecialistom na krajiny Himalája. Dáme si spolu pozdný obed a skorého panáka Tatra tea, ktorý som šanovala celý výlet na túto príležitosť. Bhakta je síce srandista, ale keď narazíte na krajana, tak vtipy dostávajú iný rozmer. Odpoludnie príjemne vplávalo do večera a k nám sa pridáva Pepova priateľka, krásna Bhutánka Čuki. S Michalom sme sa síce rozlúčili, ale Chuki s Pepom ma chcú predstaviť svojim ďalším kamarátom. Vezmú ma do baru, kde sedí pár ďalších letcov Druk Air. Popíjavú a je im veselo. Veľmi veselo. Po čase priateľskej konverzácie, z ktorej nemôžu chlapci pochopiť, prečo som tu sama, čo ma núti chodiť po horách a prečo si nechem dať s nimi drinky, sa pýtam ja:
"Kto z vás letí zajtra do Kathmandu?"
Prihlási sa jeden z Grékov, prešedivelý chlap statnej postavy.
"Tak Zuzka letí s tebou", hlási Pepa.
"Fakt?!", radostne zvolá Pantelis, kapitán letu. "Keď budeš nastupovať, tak povedz letuške, že chceš za mnou do kokpitu".
"Jasné", odpoviem sarkasticky, pretože mi táto možnosť, že by som mohla do kokpitu, príde naozaj nepravdepodobná. Mne sa také úžasné veci nestávajú a naviac som strašná hanblivka, aby som niekoho o niečo také prosila. Je mi niekedy kvôli tomu so sebou ťažko žiť.
"Ja to myslím vážne. Ak sa neprihlásiš ty, nechám ťa vyvolať rozhlasom".
"Dobre teda", poviem už pokornejšie a zachváti ma chíľkové vzrušenie. ´No uvidíme...Sľuby-chyby. Obzvlášť tie alkoholové´.
Je okolo deviatej večer a prosím Pepu s Chuki, aby ma hodili do hotela. Javí sa to tu ako perfektná zábava, ale sľúbila som Bhaktovi, že s ním ešte naposledy povečeriam."
"Prečo už odchádzaš?", nechápavo sa pýta Pantelis.
"Buď musíš odísť ty, aby si bol na zajtrajší let triezvy, alebo musím odísť ja, aby som nevidela, v akom stave a čase si dnes skončil."
Pantelis pozrie na hodinky a úplne zrelaxovaný odpovedá:
"Veď letíme až za 12 hodín." Tomu vravím seriózny argument.
Žádné komentáře:
Okomentovat