Časť trinásta: "Nechce sa mi ani späť, ani spať "

17.10.

Posledné raňajky od chlapcov. Lúčim sa s nimi, dávam každému dýško. Vravím Karmovi, že mi bude jeho jedlo fakt chýbať a pýtam sa ho, či mi nechce robiť kuchára i doma.
"Ale ja som ženatý," zhrozí sa Karma.
"Veď len kuchára!" Bože, títo Bhutánci... hneď myslia na svadbu.

Bhakta ma zoznamuje s priebehom dnešného dňa.
"Pôjdeme už iba po ceste, ktorou sme sem prvý deň prišli autom. Volal som Čangajovi, aby pre nás vyrazil z Paro okolo obeda. Mohli by sme na neho počkať aj v tábore, ale vravel som si, že ironwoman musí mať svoj denný limit pochodu, inak by nebola spokojná."

Keď vidím toto a nebyť tých rododendronov, tak si pripadám ako doma: 

Ale veď ja som doma.
"Home is where the heart is." (U2)

Celú cestu o niečom kecáme. Snažíme sa prekladať si vtipy, ale nie je to ono. Niektoré veci majú svoje čaro iba v našom rodnom jazyku. Preto si môžeme tak notovať, keď sme so "svojimi".

Čangej dorazil na svojom bielom SUV . Vezieme sa až k Drukgyel dzong, ktorý nechal postaviť v 17 storočí Ngawang Namgyal, aby chránila cestu z Tibetu. Jeho názov znamená Víťazstvo draka (Bhutánu) nad dobyvačnými vojskami Tibetu. Po skončení bojov sa cesta stala obchodnou a Bhutánci vymieňali ryžu za soľ a čaj.  Momentálne dzong rekonštruujú a bude z neho raz múzeum.

Pokračujeme cez Paro, kde sa zastavujeme na obed až do údolia Haa a po ceste sa bavím dopravnými značkami. I takto vyzerá starostlivosť o hrubé domáce šťastie:

Alebo: "This is not a ralley, enjoy the valley"
A že je si čo užívať. 

Cesta sa kľukatí nádhernými zákutiami, odkiaľ vidím i "svoju" Jomolhari.

V najvyššom zjazdom sedle Bhutánu - Čeli la (3810 m.n.m), si robíme prestávku. Pýtam sa Bhakty, či si môžem vyliezť na kopec pokrytý neskutočným množstvom darov (vertikálnych praporcov). Nejaví sa taký vysoký.
"Môžeš, ale ja s tebou nejdem, OK?"
"No problem".
A tak šlapem tým lesom modlitieb na plátnach. Sama. Nikto z turistov ma nenasleduje.

Keď si myslím, že vrchol mám pred sebou, tak po már metroch zisťujem, že ešte raz taký kus musím ujsť. Aha, tak to sú tie viacnásobné vrcholy. Vedú ma naň kamenné mohyly s mantrami.

Na vrchole kopca, na momentálnom vrchole blaha, s 360 stupňovým výhľadom do údolí okolo, kľaknem a ďakujem. Za možnosť byť tu. Za možnosť byť. Za možnosť.

Za šera dorazíme do zabudnutého údolia Haa, kam vraj zavíta iba 10% všetkých turistov. V hoteli stretávam Nemcov, Američanov, Indov. Asi všetkých 10% je tu.
S Bhaktom sadáme ku stolu a pozývam ho na pivo. Dá si rád. Naberám si ema datshi (chilli syr) a zachvíľu plačem, ako je strašne štipľavý. Bhakta mi dáva jeho sladký mandarinkový kompót, nech to zajem. Zlatý Karma a jeho jedlo. Ten ma šetril viac. Mal inštrukcie od Bhakty. 
Príde čašníčka a pýta sa, či si dáme čaj. Bhakta odpovedá za mňa:
"Black, with sugar, without milk". 
Usmejem sa na neho. Ten chlapec ma proste už pozná.
Tak trošku zmatlaní z veľkých pív sa po večeri zdvihneme a poplácame po ramenách, že to bol naozaj dobrý trek, tento Jomolhari loop, poprajeme si dobrú noc a ideme si užiť tečúcu teplú vodu. Ja mám izbu s vaňou! A kúrením! Luxus. 

Ležím tam naložená, až kým voda nevychladne. Potom sa uložím do mäkkej bielej postele a nemôžem spať. Nechcem spať. Keď sa totiž zobudím, bude to posledný celý deň, čo budem môcť stráviť v zemi, ktorú som si zamilovala. Ale spánok, čas a noc ma premôže.