Čangej a Bhakta ma vezú na letisko. Objatie, pár milých slov, žiadne slzy (veď som to sľúbila). Dávam Bhaktovi môj malý batoh, ktorý sa mu tak páčil, obálku s dýškom pre oboch a Bhaktovi i s lístočkom, že to má na svoju obľúbenú posilovňu, aby sa dostal do formy. Alebo z formy - tej guľatej.
 |
| Posledný pohľad z hotela nad letiskom pred odletom |
Sedím v malinkej letiskovej hale. A uvidím ju znovu. Mníšku, ktorú som videla minulý rok v poslednom chráme pred odjazdom do Indie. Poznávam ju, pretože je vysoká a vizážou sa podobá na Európanky a nie na Bhutánky. Poznávam ju podľa úsmevu. A teraz už viem, kto to je. Emma Slade. Angličanka, ktorá bola úspešnou bankérkou, kým ju nestretla osudová udalosť. V Jakarte (Indonesia) ju vzali ako rukojemníka a skoro prišla o život. To bol prapôvod toho, že sa začala zaujímať o hlbšie príčiny bytia človeka na zemi a priviedlo ju to až do bhutánskeho buddhistického kláštora. Celý jej príbeh si môžete prečítať (zatiaľ iba v angličtine) v knihe Set Free.
Pozerám na ňu, ako vtipkuje so skupinkou Angličanov vedľa mňa a nehýbem sa. Nemám odvahu sa jej prihovoriť a povedať: "Ja Vás poznám. Síce iba z internetu, ale viem, kto ste. A stretávam Vás už druhý krát."
Aj vy to tak máte? Že keď náhle stretnete niekoho cudzieho, koho stojí za to obdivovať, kto by vás mohol inšpirovať, s kým by bolo čo zdielať, kto by vás mohol niečo naučiť, rozšíriť obzory, tak znehybniete a nie ste schopní vôbec ničoho. Ten niekto vám príde tak neskutočne vzdialený, i keď je tak blízko. Pripadám si ako priehľadný kus hmoty bez vlastnej vôle. Strašný pocit, sedieť v tej svojej bezpečnej ulite paralyzovaná možnosťou niečoho doteraz nepredstaviteľného.
Emma odíde.
Proste som taká. Nesmelá, hanblivá, nepriebojná, bojazlivá. Naozaj som taká, keď tu sedím? Tu v Bhutáne, na letisku po niekoľko dňovom treku v Himalájach, sama? Som, ale snažím sa nebyť a pritom byť stále sama sebou.
Prichádza posádka našeho lietadla. Medzi nimi kapitán Pantelis.
´Tak a teraz sa zdvihni a maž ho pozdraviť!´ Donútim sa, i keď byť nepriehľadnou hmotou mi ide o dosť lepšie.
Pantelis mi na pozdrav podá ruku a povie, že ma bude čakať v kokpite. A už viem, že sa to naozaj stane.
Fotím si lietadlo Bhutan Airlines, druhej bhutánskej leteckej spoločnosti, s Paro dzongom v pozadí, lúčim sa pohľadom s Kráľovstvom Hrmiaceho Draka a stúpam po schodíkoch k ďalšiemu dobrodružstvu.
Na poslednom schode ma ako nejakú delegátku víta Pantelis a oznamuje letuškám a kopilotke Sonam, že budem hosťom v kokpite. Všetci sa usmievajú a ja nemôžem veriť, že je to tak jednoduché. Pripášu ma na sedadle spôsobom, z ktorého sa nedokážem už bez pomoci uvolniť a snažím sa nebyť od vzrušenia tak brutálne nervózna. Nebojím sa letu. Bojím sa sama seba. Bojím sa strachu. Toho paralyzéra, ktorý dokáže zničiť všetky sny predtým, než začnú.
A len tie hory z výšin neba mi dodávajú pokoj.
"Vidíš, je to jednoducé, ako hrať playstation", obracia sa na mňa Pantelis potom, ako domačká tisíc gombíkov a poposúva sto páčiek.
 |
| "Sonam, čo je toto za divné červené blikajúce svetielko?" |
Zdlabnem snack prvej triedy a o chvíľu sa Himaláje začínajú rozlievať do zelene Kathmandského údolia. Pod nami sa objavuje obrovská aglomerácia halená do smogu. Klesáme do jej stredu. Domy, všade samé domy, ktoré obkľúčili približujúcu sa letiskovú dráhu. Pristávame bez zaváhania.
Pantelis sa so mnou lúči, praje mi šťastnú cestu domov a dúfa, že sa zase uvidíme. To ja tiež. Opakovane ďakujem za neskutočný zážitok. Vystupujem. Do iného sveta.
Môj vlastný autopilot ma dostane z kathmandského letiska do hotela. Už neurobím tú chybu, že by som čakala na niekoho z hotela. Vezmem najbližší taxík a nechám ho hotelu po príjazde zaplatiť. Aj tak v hoteli splietli čas príletu a nikto ma tam nečakal. Oh, aké typické nepálsko/indické, ale nijako ma to nerozhádže.
Po sprche si beriem opäť taxík do centra. K Boudanathu. Tam sa snáď spamätám. Alebo sa tam zabudnem. Proste musím preč z hotela, musím životu naproti, inak so svojimi myšlienkami v izbe zošaliem. A dobre robím.
Je Divali - sviatok svetiel - a všetko svieti, vonia, hrá farbami, je plné ľudí, spievajúcich, predávajúcich, žobrajúcich a predsa medzi nimi, u najväčšej stúpy Nepálu, nachádzam svoj kúsok ticha a mieru.
Sadnem si na biely betón a pod dohľadom Buddhových očí sa nechám unášať atmosférou miesta a pocitom, že nemusím nič. Vôbec nič.
Stmieva sa. Naposledy obchádzam (po koľkýkrát už?) koru okolo stúpy a rozdám posledné rupie žobrákom. Slepým, hluchým, bezrukým, beznohým, bez budúcnosti. Je mi veľmi smutno, ale som veľmi vďačná za to, čo mám ja sama, kde žijem, ako žijem.
Šofér ma podľa dohody po dvoch hodinách čaká v bočnej uličke. Berie ma do Thamelu, turistického centra Kathmandu. Trochu sa bojím, že sa v stovkách uličiek rozjasnených lampiónmi, sviečkami a elektrickými svetielkami stratím, ale sústredím sa na orientačné body a potom sa už len tak potulujem a hľadám reštauráciu, ktorá by mi padla do oka a do nosa a kde si dám večeru. Yak Restaurant. Thukpa, paneer masala a cesnakový naan. Milujem nepálsku kuchyňu.
Do reštiky vbehne tlupa malých detí a začnú spievať. Prichádza majiteľka a malým ušmudlancom dá nejaké drobné. Nepálske koledovanie :).
V obchodíkoch si vyberám nejakú jednoduchú ľahkú tuniku s dlhými rukávmi do mojej ďalšej cestovateľskej destinácie po ceste domov, do katarskej Dohy. Naviac za veľmi dobrú cenu kupujem batoh Mammut (tu vám na batohy a oblečenie vyšijú, čo za značku chcete ;)), keď už som ten svoj darovala Bhaktovi a teraz nemám do čoho napchať veci. Vraciam sa taxíkom rozospievaným a rozsvieteným mestom späť do hotela. Také Nepálske Vianoce toto Divali. Tak šťastné a veselé!
20.10.
Po trinástich dňoch zase raňajky v tej istej hotelovej reštaurácii, pri tom istom stole, pri tej istej šálke čaju. Ten istý odraz mňa samej v okne. A predsa je všetko iné. Úplne iné. Je iba jedna istota v živote, že veci sa menia. A ak situácie nedokážeme meniť, musíme ich prijať. Čakám, že príde to ponaučenie. Šla som si pre odpovede a mám ešte viac otázok. To nevadí, časom na to prídem. Asi ešte nenastal čas.
Mám jediný zámer, záver... Byť verná sama sebe.
...........................................................................................................
Prilietame do Doha. 19 hodín čakania na let do Prahy skrátim trojhodinovým výletom po hlavnom meste Qataru, ktorý poskytuje záujemcom letecká spoločnosť.
Je to sci-fi mesto so starobylou históriou postavené na púšti. V kráľovstve vládne absolútny monarcha. Luxusné budovy s luxusnými obchodmi, ale ulice sú v horúcom podvečere prázdne.
Som rada, že ma vozia a že mi vravia, kam sa pozerať a kedy vystúpiť a kedy nastúpiť, pretože sa cítim už unavená rozhodovaním sama za seba.
Slnko zapadá, všetko je vo zvláštnom opare, teplota 30°C.
 |
| múzeum muslimského umenia |
Krásny záver výletu, keď nás vysadia na obrovskej tržnici, ktorá je ako obludný labyrint uličiek medzi bielymi stenami obchodíkov. Keď sa nestratím teraz, tak už nikdy. Ale počase pochopím usporiadanie uličiek. Sú tu dokonca i značky núdzového úniku a tak si dovolím trošku si zabrúzdať muslimským svetom.
Doha je multikultúrna a stretávam veľa "bielych". Ženy v kraťasoch, s kočiarikmi, skupiny mužov ťahať vodnú fajku v kreslách reštaurácie. Doha žije nočným pokľudným životom.
Keď tu v jednej z uličiek uvidím na seba naskladané klietky s vtákmi tak nahusto, že na bidle nie je centimeter miesta, klietky s mačkami, ktoré nemajú ani piesok na záchod a dokonca v najvrchnejšej je odrastené šteňa huskyho, ktorý sa tam ledva otočí v tom horúcom večeri. Deti s rodičmi u nich stoja a smejú sa roztomilým zvieratkám. Otáčam sa na odchod. Pojem týranie zvierat u mňa dostáva iný rozmer.
Na letisku si kúpim za 5USD najdražší pól liter vody vo svojom živote a asi dve kilá čokolády, z ktorej štvrtinu zjem.
Som unavená. Z toho, čo bolo, z toho, čo bude.
Prílet do Prahy toho veľa vyrieši. Pretože musím stáť nohami zase pevne na zemi, aby som mohla mať hlavu vysoko v oblakoch a nepadnúť z tej výšky na hubu. I keď vraj i pád na hubu je vrokom vpred.
Žádné komentáře:
Okomentovat