Bhutan 2017 - časť desiata: "Horský festival"

14.10.
Skoro celú noc pršalo. Ráno je zamračené a chladné. Máme v Jangothangu aklimatizačný deň pred zajtrajšou takmer päťtisícovkou. A dnes začína dvojdňový horský festival! Už po príchode na miesto konania sa ma ujme sympatický organizátor a posadí ma pod veľký žltý prístrešok, ktorý je určený pre zahraničných turistov. No, nie je nás tu veľa. Cítim sa nepatrične na očiach. Príliš dôležito. 
Vyťahuje sa bhutánska vlajka, stroja sa tanečníci, upravujú si gho a kiry, viažu raču (zdobný rituálny pás okolo krku) a kabney (pléd cez rameno). 
Pýtam sa Bhakty: "Kde máš kabney? Je predsa vyvesená vlajka."
S kamennou tvárou mi odpovedá: "Nemám, vyzeral by som ako zlatá rybka medzi škaredými žabami."
A mám ďalšiu bhutánsku hlášku do zbierky.

Hneď vedľa našeho je ďalší prístrešok s kreslami a stolčekami, na ktorých sú misky ovocia. Už podľa toho usudzujem, že tam bude sedieť niekto dôležitý. Vyzeráme ho všetci nedočkaví smerom do údolia, kde stojí brána zdobená buddhistickými symbolmi. Ten dôležitý s celou ekipou dorazí hodinu po predpokladanom začiatku. Normálka, žiaden zhon a stres.

Festival sa zahajuje rituálom, pokračuje preslovom dvoch mužov v jazyku dzonkha (takže vám nepoviem, o čom bol) a naväzuje tradičnými tancami mužov a žien a nakoniec aj detí z miestnej školy (áno, tu vo výške 4000 majú školu a sú na ňu hrdí).

Medzi hosťami prechádzajú s pokladničkou s nápisom "dar" krásne mladé Bhutánky. Peniaze pôjdu na usporiadanie festivalu a miestnu školu.

Myriády farieb oživujú šedé skaly vysokých hôr. Prišli sem ľudia z rôznych kmeňov bližších i vzdialenejších vysokohrských oblastí, ktorých ľudia z miest volajú proste highlandri (ľudia z vysokých hôr). Niektorí mi pripomínajú viac Tibeťanov než Bhutánčanov. Pritiahli so sebou nazdobené yaky a kone a svoje výrobky, medzi ktorými nechýba typický yačí syr vytvarovaný do kociek a navlečený na šnúrku. A zostal by obyčajným syrom, keby nám k nemu Dorji nepovedal pred odchodom na trek zase jednu z jeho historiek.

Rozhovor Bhakty a Dorjiho pred trekom.
Dorji: "Vieš, že sa highlandri aj niekoľko týždňov neumývajú?
Bhakta: "Viem."
Dorji: "A videl si už, ako malým highlander deťom tečú sople?"
Bhakta: "Videl."
Dorji: "No tak títo highlandri, keď vyrábajú syr, tak ho uplácavajú do tých kociek tými neumytými rukami a keď ide okolo usoplené decko, tak mu ten sopel ešte utrú a plácajú syr ďalej. On potom lepšie drží pokope." 
Ja sa už váľam smiechom, ale Bhakta sa rozpačito pozerá na chechtajúceho sa Dorjiho.
"Tak to ti pekne ďakujem. Po tejto story si už nikdy syr od highlandrov nekúpim. A to nám všetkým chutil".

A tak, keď sme niekde tento druh syru uvideli, Bhakta vždy prehodil: "Aha, Dorji cheese!". Ale nikdy ho nekúpil.

Na obed, ktorý je pre všetkých rozdávaný z veľkých hrncov zdarma, je nejaké mäso s ryžou a zeleninou. Bhakta mi číta vegetariánske myšlienky. "Poď" a kúpi nám v stánku varené nudle s chilli. Pozerá na mňa, s akou chuťou ich jem a vraví: "Nieže budeš niekde vravieť, že som ťa kŕmil nudlami. To by bola hanba!".
Prisadnú si k nám malé školáčky a šikovne si rukami formujú z ryže guličky, namočia do omáčky a hodia do úst. Zapijú to maslovým čajom (butter tea). Mastným a slaným.

Festival poobede pokračuje obľúbenou bhutánskou hrou - preťahovaním lanom. Snažia sa úspešne zapojiť aj turistov. Mňa bohužiaľ neúspešne. Stále som viac asociál.
Čakám ale na niečo iné. Pretek koní. Muži naskáču na vyštafírované malé koníky, odcválajú niekam ďaleko a kto sa prvý vráti, zákonite vyhráva. Nič svetoborného. Ale keď niekto nevie nasadnúť na koňa, alebo kôň nikam nechce, tak je to celkom sranda. Umenie je, v akom skalnatom nerovnom teréne sa kone bezpečne a rýchlo pohybujú. To náš osemstokilový kob Yogi by sa tam prizabil. On sa potkne o vlastnú nohu i na úplnej rovine. 

Po tomto predstavení odchádzame zmrznutí späť do kempu a ukladám sa s denníkom do spacáku, kde nechávam moju fantáziu zase lietať. 

"Zbadala som ju na lesnej ceste. Jej krok ľahký, akoby sa ani nedotýkala zeme. S istotou kozorožca skákala zo skaly na skalu. S plavnosťou leoparda sa plížila súmrakom. Zastala na hrane brala, odkiaľ horská rieka hučala vodopádom do tmy. So sebavedomím orla roztiahla paže a ... 
Ucítila som chlad ľadovej vody. Potom, čo som skočila s ňou".

Bhutan 2017 - Časť deviata: "Ako som šla zázraku naproti"

13.10.
Ráno o 6:30 mi praje do stanu Karma dobré ráno a podáva mi misku s teplou vodou na umytie. Asi úžasom odpadnem. O siedmej máme hotové raňajky a o pol hodinu neskôr vyrážame medzi prvými na ďalší úsek treku do Jangothang alias Jomolhari base camp. 
O päť hodín a šesťsto výškových metrov neskôr sme na mieste.

Prechádzame otvoreným údolím, kde na rovnom plate sa už stavajú stany a varia dobroty a cúrajú psy a ... visí mäso na šnúre natiahnutej medzi stanmi. No a? Niekto tu suší oblečenie, niekto mäso. Normálka. 

sušiareň mäsa

Moji chlapci vyberú pre našu základňu romantické miesto zastrčené medzi kamenné múriky, oddelené od ostatných malým potôčikom. Pribudol nám jeden stan. Mini stan. Ale vyšší než ostatné. Poznávam ho vďaka tomu, že rovnaký sme mali v Tibete. Rozipsujem ho a uškŕňam sa krútiac hlavou. Vo vnútri je vykopaná jama, nad ňou je záchodvá misa na trojnožke a na šnúrke visí toaleťák. Súkromné outdoorové WC. Už chápete, prečo šlo so mnou 7 koní?

outdoor wc

Po obede som nevedela obsedieť a tak sa pýtam Bhakty, či sa môžem ísť niekam prejsť. Pozerá na mňa so zdvihnutým obočím: 

"Ty si nesplnila dnes svoj limit? To musíš denne nachodiť viac ako 5 hodín?" 

"Keď ja sa nudím".

"Môžeš ísť týmto smerom hore, asi po pol hodine prídeš k jazerám. Ale ja s tebou nejdem!", varovne sedí vo svojej kempingovej stoličke a pije colu.

"Ok, nemusíš, no problem, ak sa do troch hodín nevrátim, choď ma hľadať", usmievam sa nad jeho vydeseným pohľadom. "Neboj ocko, do zotmenia som späť", nasadzujem slnečné okuliare, zavesím na plece foťák a vyrážam naproti Jomolhari, ktorá je celá ukrytá pod závojom bielych oblakov. Jej prítomnosť je ale cítiť.

tam niekde za oblakmi je posvätná Jomolhari

Hore nevedie žiaden značený chodník. Zato celý svah je pokrýtý stovkou úzkych chodníčkov od yakov a modrých oviec. Raz idem tým vyššie položeným, potom zase klesám. Proste tak nejak za nosom. Často sa obraciam späť ako sa mi kemp vzďaľuje a hory približujú. Len tá Jomolhari sa nechce ukázať.

Jomolhari base camp v údolí

Prejdem za zákrutu a tam: 

Ešteže nemal agresívne sklony a vyhli sme sa bez konfliktu.

Poskakujem ďalej, mám pocit, že lietam, spievam si...a potom lapem po dychu. Ale nie z námahy, ani z nadmorskej výšky, ale z toho, kde som sa ocitla.  Jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Pod ľadovcovou hradbou Jomolhari je malé rovinaté údolie pretkané meadrami tyrkysových riek s bielymi piesočnými brehami. A po nich sa prechádza yak. Nikde nikto. Na chvíľu je to tu len moje. 

"Země mé kosti

  řeky má krev

  vzduch můj dech

  a oheň v mém srdci"

Sedím na vyvýšenom mieste na skale a pozerám raz na úpätie hory Bohyne predo mnou, raz do hlbokého údolia za mnou. Obklopená hradbou hôr sa cítim bezpečne. Nastavujem tvár slnku a počúvam rieku. Akože sa to medituje? S narovnaným chrbátom a mierne sklonenou bradou. Hm. Ako známka neochvejnosti ale pritom pokory. Ako dôkaz toho, že takto som to ja, ale som vďačná za okolnosti, ktoré ma formujú. 

Je piatok trinásteho. A ja si pripomínam do najmenších detailov, čo sa odohralo pred deviatimi mesiacmi piatok trinásteho. Tak blízko smrti som dovtedy nebola. Modlím sa a dúfam, že jedna duša tam hore je spokojná a prajem jej, nech sa narodí do lepšieho života a nech má dcéru, ktorá ju bude milovať. Amen. Om mani padme hum.

Je možné mať za sestru horu? V snoch a mysli je možné úplne všetko. A tak uzavieram s Jomolhari sesterstvo.

Vydávam sa s mierom v duši späť. Cik-cak yačími chodníčkami do kempu. Už ho vidím pod sebou. Popoludňajšie slnko mi svieti do očí a siaham po okuliaroch. Sakra. Ja ich nemám! Niekde som ich po ceste stratila. Oh nie! Dve z najdôležitejších vecí vo vysokých horách: slnečné okuliare a čelovka. Oboje si beriem po dvoch kusoch. Jedny okuliare som zabudla už na letisku a druhé som práve stratila. Okamžite sa mi začali odohrávať pred očami príbehy ľudí so snežnou slepotou. Zápalom spojiviek od ostrého horského slnka v zasnežených horách. 

"Tie nemám šancu nájsť, veď ani neviem, kadiaľ som presne šla. Kľud. Si v krajine zázrakov, za sestru máš posvätnú horu a si kvantik. Vec je len zhmotnená myšlienka. Tak si tie okuliare proste zhmotníš. Len si dokonale predstaviť to miesto a tie okuliare." TRUST - to je to slovo, na ktoré som v tú chvíľu myslela. 
Vraciam sa späť k piesočným brehom meandrov, pretože to je to najkrajšie miesto, ktoré by si mohli vybrať slnečné okuliare na váľanie sa a kde ich je najjednoduchšie zbadať narozdiel od trávnatých svahov plných kríkov. 
Obraz v mysli sa zhmotnil. Beriem okuliare z piesku a strávim ešte chvíľku vďačnosti so Sestrou.
Späť už tak trochu bežím, aby ma chudák Bhakta naozaj nešiel hľadať. No ale zase musím stáť a čumieť a fotiť. Modré ovce! Obrovské stádo. Sú síce ďaleko, ale môj superzoom mi ich dovolí sledovať v detailoch, aké majú samce obrovské tučné rohy, ako sa škrabú za uchom, ako šklbú trávu a ako rozťahujú nozdry, aby zavetrili prípadné nebezpečenstvo. Ale to im tu v tento čas nehrozí. Tomu, že by som ešte uvidela ich predátora - snežného leoparda, tak takému šťastiu už bohužiaľ neverím. Ale čo keď niekedy inokedy?

Modré ovce

A uhádnete, aký pohľad sa mi naskytol, keď som zliezla do kempu a otočila sa tvárou k Jomolhari? Ďakujem, ďakujem, ďakujem! Tá masa sa týčila rovno predo mnou a až vtedy mi došlo, ako neuveriteľne blízko je. Aká blízka mi je.

Jomolhari 7314 m.n.m.

Bhakta ma s kľudom Bhutánca čakal v kempe a už sa vôbec nedivil mojej ďalšej výprave tentokrát k rieke s odôvodnením, že je ešte stále svetlo a tak to musím využiť.

Bhutan 2017 - časť ôsma - "Ironwoman"

12.10. 

Jomolhari (7314 m.n.m), hora Bohyňa. Na jej vrchole nespočinula ľudská noha. A to preto, že na hory nad 6000m je zakázané liezť. Rozhodol tak kráľ na prianie svojho ľudu. Ak sa lezie tam, kde sídlia ochranné božstvá, dejú sa zlé veci. Hynie dobytok, mrú ľudia. A preto je dobré, keď sa božstvá nerušia. A vďaka tomuto nariadeniu má Bhután najvyššiu nezlezenú horu sveta Gankhar Puensum (7570m.n.m).

Popri posvätnej Jomolhari vedie obľúbený trek. Môj tohtoročný vysokohorský trek, z ktorého mám po návrate tú v úvode spomínanú chorobu z nízky.

Ráno o siedmej vyrážame z Paro autom do Sharna (Šana), ktoré je nástupným miestom vo výške asi 2500 m.n.m. Víta nás plagát, ktorý dáva na známosť, že v národnom parku Jigme Dorji National Park, v Jomolhari base camp sa v dňoch 14. až 15.10. bude konať horský festival. A nie je náhoda, že ho stihnem. Takto krásne mi to naplánoval môj organizátor Dorji.

Bhakta sa dá na place plnom koní, batožiny a koniarov do reči s "našimi ľudmi" a ja si s novými chlapcami potrasiem pravicou. Predák sa volá Karma, kuchár sa volá Karma a koniar... To nevie ani Bhakta, pretože koniar proste nerozpráva. Počítam kone a nechce sa mi veriť... Tak sa pýtam Bhakty, či všetky tie kone sú naše. "Áno". Valím oči. Sedem. Sedem koní a štyria chlapi okolo mňa. Tak tomu vravím luxus. Len neviem, či nutný. Ale to sa už skoro dozviem. Ty tiež, neboj.

Šesťhodinová túra nás vedie skalnatou cestou pretkanou pramienkami stekajúcej vody, zeleným lesom stromov ovešaných machom majúcim meno "brada starého muža", úzkymi chodníčkami zarezanými do svahu, kde stretávame zoči voči stádo jakov a čakáme, kto ustúpi prvý. Hádajte kto! Bhakta! Ja som ich s pocitom neohroziteľnej veterinárky fotila, tak radšej uhli oni a išli sa vykúpať.

Bhakta vzhľadom k svojej guľatej postave funí do kopca viac ako ja a som pred ním pekný kus. Stretávam skupinky turistov s bhutánskymi sprievodcami  a všetci sa ma najskôr pýtajú, kde mám sprievodcu. Potom, čo odpoviem, že za mnou, tak s úľavou a úškrnom sa vyzvedajú ďalej; Odkiaľ som, kde to je, ako sa volám, atd. Keď sa k nám dogúľa Bhakta, tak s ním prehodia pár slov a jediné, čo z dialógu rozumiem je "iron woman". A tak dostávam svoju novú prezývku. 

Zas aby ste si nemysleli, že som nejaký brutálny horolezec, turista-kulturista-atlét-gymnasta a pod.... Na tom treku som stretla viac penzistov než v piatok v Kauflande. Takže v porovnaní s nimi som na tom lepšie iba s dátumom narodenia.

Obed máme formou pikniku pri rieke usadení na pováľaných kmeňoch stromov. Počas celého treku nesie Karma ráno uvarený teplý obed v termoske v batohu. Nezabúda ani na dopingový mango džús na desiatu. 

Večer pred zotmením dorazíme do kempu Thangthanka, kde je na môj vkus nejak veľa stanov a dokonca v murovanej budove splachovací záchod a tečúca voda. Chlapci postavia stany nie len na spanie, ale i ten jedálenský, kde je stôl a kempingové stoličky. Začínam chápať, prečo ide so mnou sedem koní. Stoličky sú ale iba dve. Pre mňa a Bhaktu. Karmovia a koniar jedia, spia a varia v ich veľkom stane. Ku mne na pozvanie nechcú, vraj by sa cítili nepatrične. No, tak ich teda dnes nechám. Možno sa ešte otrkáme.

Milujem ich jedlo. Polievočky zo zemiakov, zo zeleniny, z dyne so zázvorom a cesnakom s tajnými bylinkami... Bhakta zabezpečil všetko, čo som mu zmienila, že mám rada: taštičky momo, zemiaky a ema datsi (národné jedlo - čili syr). Obdivujem týchto vysokohorských kuchárov, ako dokážu z toho mála vykúzliť také dobroty. Prevzala som pre túto kúzelnícku činnosť hlášku mojej obľúbenej blogerky Anie - robiť z prdu guličky. Z ničoho niečo úžasné.

Po večeri leziem do stanu. Klesne mi sánka. Čaká tam nafukovacia karimatka prikrytá "lietajúcim" kobercom a malou hlavničkou. Ďalší dôvod siedmych koní. A to nie je koniec prekvapení.

Bhutan 2017 - časť siedma: Taktsang - "Tigrie hniezdo, tam, kde sa pokorujú démoni"

11.10. 

Je hmlisté skoré ráno. Po strmej lesnej ceste stúpame zatiaľ iba ja a Bhakta. Po čase stretávame pár miestnych s koníkmi, usmiatych študentov v školských uniformách so sluchátkami od smartphonov a ďalších štyroch "bielych" turistov so sprievodcami idúcich tým istým smerom. Prichádzame k veľkému farebnému modlitebnému mlynu, ktorý obídeme po smeru hodinových ručičiek a roztočíme ho. Ozve sa do diaľky cinkanie zvončeka. V horskej čajovni majú ešte zavreté, ale čaj so sušienkami nám prinesú von. Dlho sa však nezdržíme a pokračujeme do výšok nad tritisíc m.n.m.

Hmla padá z výšky hôr do údolia a nerozoznám, kde končia skalnaté bralá a kde začína nebo. Ten rozdiel je pre mňa momentálne aj tak minimálny. 
A potom zaznejú bubny. A činely. A trúbenie. A spevavé recitovanie mantier. Ten chorál prichádza odkiaľsi z diaľky, z oparu tajomných hôr ako volanie z iného sveta. Tak silný a jasný. Hmla sa rozplýva a odhalí magický kláštor nalepený na skalnej stene. Taktsang. Tigrie hniezdo. Ikona Bhutanu. 

Jedno z najposvätnejších miest Bhutánu. Práve sem, na toto bralo  priletel Guru Rimpoče v 7. storočí na chrbte tigrice až z Tibetu, aby pokoril démona, ktorý bránil šíreniu buddhismu. Tu je diera v kameni kam prišpendlil svojou phurbou (trojhrannou dýkou) démona. Tu je posvätná jaskyňa, kde potom tri roky, tri mesiace, tri dni a tri hodiny  meditoval.

Nepripadá vám, že kláštor vyzerá, akoby na skalách držal silou vôle? Ak áno, tak sa nechajte zviesť legendou, že ho na bralách pridržiavajú vlasy ženských božstiev dakini alebo tiež khandroma. 

Prvý chrám okolo jaskyne nechal postaviť správca tejto oblasti v roku 1692. V roku 1998 zasiahol chrám zásadný požiar a do dnešnej podoby bol zrekonštruovaný v roku 2005. 
Pred vstupom do hlavnej časti chrámu odkladáme do skrinky foťáky, mobily a vyzúvame sa.

Vstupujeme do srdca kláštora. Na stenách je osem manifestácií Guru Rimpočeho. Do svätyne sa zbiehajú mnísí, tri krát sa až po zem poklonia hlavnému lámovi, potom trikrát sochám na oltári a usadajú na zem. Ja s nimi. Rituálne modlitby začínajú. 
Nie som jogín, ani nepraktikujem buddhismus, na meditácie som netrpezlivá a nikdy som nemala mimotelný zážitok typu astrálneho cestovania, ale to čo sa deje, keď sedím v miestnosti s mníchmi, kde vibrujú bubny, cinkajú činely a mrmlú sa nízkym hlasom modlitby, je nezdeliteľné. Je to akoby každý úder môjho srdca sa synchronizoval s úderom do bubnov a bol tým kameňom hodeným do jazera, kde robí okolo seba kruhy, čo sa šíria telom zvnútra von a presahujú ohraničené telo a pokračujú priestorom až sa spoja s tými kruhmi ostatnými. Nemyslím na nič a je to to najlepšie, čo sa môže diať.
A potom... Potom sa odohral ten vnútorný dialóg, tak podobný tomu spred troch rokov v tibetských Himalájach niekde v päť tisích výškových metroch. Ten niekto "cudzí" mi odpovedal v hlave na moje otázky. Ten niekto som bola ja. Úprimná, objektívna, pravdivá, nehodnotiaca. Odpoveď bez návodu. To, ako sa veci budú diať ďalej, záleží len a len na mne. Na tom, ako sa rozhodnem. Nie je dobré a zlé riešenie. Je to, čo si vyberiem. Najdôležitejšie je neprehrať ponaučanie.

Neviem, ako dlho tam sedím, ale keď otvorím slzami zaliate oči, tak vidím úplne rovnaké oči ďalších dvoch dievčat sediacich vedľa mňa. Vstávam a nechávam svoje miesto ďalším prichádzajúcim.

Bhakta, ktorý čakal vonku, sa ma na nič nepýta a chápavo ma vedie ďalej, k jaskyni, ktorú obývala tigrica, manifestácia Padmasambovej družky Yeshe Tshogyal. Baks mi s jeho "Take care" dovolí zostúpiť po drevených stupačkách dolu do hĺbky. Nenasleduje ma, štrbina medzi balvanmi je pre neho príliš úzka. Ja sa dostávam až na koniec neveľkej jaskyne, kde je malinký oltár a horí tam sviečka. Ticho. Pokľaknem. Len môj dych a plameň sviečky. Zavriem oči. Modlím sa. Po svojom. Bez dogmy, bez predpisov. Ďakujem. Po lícach mi opäť stekajú slzy. Možno bez dôvodu. A možno je tých dôvodov až príliš. 
Za čo sa sa modlíte vy na takýchto miestach? Alebo doma v posteli pred spaním? Za čo denne ďakujete? O čo prosíte? Viete to vôbec?

Pomaly sa dáme na cestu späť a stretávame zástupy funiacich turistov majúcich problém nielen so strmým výstupom ale hlavne s nadmorskou výškou. Som rada, že sme vyrazili tak skoro pred nimi. Dole u vstupnej brány, kde už si miestni rozbalili trh, sme úplne prví zo všetkých, ktorí sa dnes na Tigrie hniezdo vydali.  Bhakta mi z diaľky ukazuje požiarom ohorené bralo, v ktorom ide poznať tvár tigra. Začínam dobrovoľne, bez dôkazov, veriť starým legendám.

Deň je v polovici a pokračujeme do Paro dzongu. Pevnosti ochraňujúcej celé údolie hlavne pred nájazdmi Tibeťanov. Teraz je sídlom i kláštoru i administratívy pre daný distrikt, tak ako väčšina dzongov v Bhutáne.
Ak ste videli film Malý Buddha, tak tu na nádvorí sa odohrávala záverečná scéna filmu. 

Paro Dzong a Paro Chu

Maľby mužov s vypúlenými očami a tigrom na reťazi, stvárňujú Mongolov, ktorí podnikali nájazdy na všetko a všetkých okolo a vypaľovali obydlia. Bhutánci ich maľovali na steny dzongov v týchto stváreniach v domnení, že keď Mongoli uvidia vlastné ztvárnenie na stenách budov, tak ich predsa nevypália. Doteraz sa tento typ zobrazenia považuje za ochranu pred požiarom. Dzong bol požiarom zničený v roku 1907. Nie každý ochranný prvok funguje podľa predstáv.

Zastanem pred freskou starého bradatého muža a počúvam výklad Bhakty vedľa mňa. Toto je zobrazenie všetkého, čo k životu potrebujeme. Po starcovej ľavej ruke je miska s jedlom a vodou. Sedí pod stromom, ktorý je jeho prístrešok pred nepriazňou počasia, na strome vysí šatstvo na ochranu pred chladom. Zozadu prichádza žena, ktorá nesie misku plnú gúľ plniacich priania. Poblíž sú lane ako symboly súcitu a párik vtákov, symbol vernosti.

Zostupujeme po kamenných schodoch späť k mostu cez rieku Paro ču a Bhakta mi líči obsahy a deje bhutánskych filmov s nadčasovým významom. Chcela by som nejaké vidieť. Možno nabudúce. Bhutánci chodia radi do kina na klasické love story, ktoré majú ale vždy nejaký poučný charakter.

Nyamai Zam - most cez rieku Paro k Paro dzong

Na večeri v malej reštaurácii sa opäť stretávame s Dorjim. I keď nemá veľa času, tak sa zase na jeho vtípkoch, ktoré si tropí z mladej čašníčky, zo mňa i z Bhakty, pobavíme. Praje mi šťastný trek okolo Jomolhari a upozorňuje ma, na Bhaktov štýl trekingu - gúľanie sa, obzvlášť z kopca. Nemám jeho kamoša vraj uštvať. Dáva mi darček. Tričko s nápisom Gross National Happiness, zimnú čapicu s bhutánskou vlajkou a kartu s ochranným božstvom Severu a pánom blahobytu - Jambhala známeho i ako Vaishravana, ktorý sedí na snežnou leopardovi, v jednej ruke drží víťazný prapor a v druhej mangustu pľuvajúcu poklady. "Good luck, enjoy, take care", objatie a je preč.

Jambhala

Ja s Bhaktom sa vraciame do hotela, kde balím na zajtrajší šesťdňový trek. Konečne do hôr, do riedkeho vzduchu, skúsiť rozchodiť všetko, čo ťaží (a nie je to batoh).

Bhutan 2017 - časť šiesta: Phobjikha - Paro: "Bhutánsky roadtrip"

10.10.

Ráno sa ideme pozrieť do Centra na ochranu čiernokrkých žeriavov. Majú tam okrem obrovského množstva informácií na plagátoch tiež tmavú miestnosť, kde beží dokola krátky film o týchto vzácnych vtákoch. 
Musím priznať že, i keď som veterinárka, tak nie som ornitológ a nenasala som do seba dosť odborných informácií o ich živote na zdieľanie s vami. Dve veci ma ale zaujali. 
Snežný leopard, obývajúci normálne pomerne vysoké oblasti, chodí do údolia Phobjikhy tieto vtáky loviť. Škoda, že som noc nestrávila radšej číháním na leopardy. Ten ma priťahuje viac. 
A tá druhá vec... Tieto žeriavy sú stáročia symbolom vernosti a ako také sa maľovali na steny chrámov a domov. Predvádzajú nádherné svadobné tance, ktoré sa napodobňujú pri festivaloch konaných v Gangtey. V poslednej dobe sa však zistilo, že menia partnerov častejšie, než sa domnievalo. Bolo to tak vždy? Alebo je to novodobý trend? To sa nevie.

Festival čiernokrkých žeriavov na nádvorí Gangtey gompy (zdroj Tousrism Council of Bhutan)

Na spiatočnej ceste do Paro prechádzame opäť sedlom Lowa la a Dorji ma učí správne vyslovovať pokrik, ktorý sa zvolá vždy, keď pútnik prichádza do sedla: "Lhagelo!" - Víťazstvo bohom! Nemám si to ale v žiadnom prípade zameniť s "hadželo" a potutelne sa usmieva. A ja už z toho kukuču tuším nejakú "chlpatinu".  
"Don´t mess with dzongkha", upozorňuje ma. No veru, nie je to na vyslovovanie úplne jednoduchý jazyk. Viem v ňom akurát poďakovať (kadenče), pozdraviť (kuzuzampo), opýtať sa "ako sa voláš" (čöge ming ga či mo?) a ešte povedať "dobre" (leyzom) a "poďme" (džagey).
Vyzerá to, že hmla sa pokriku ani sprostých slov nebojí, usadila sa tu na trvalo a skrýva výhľad nielen na hory, ale úplne na všetko ďalej ako 10 metrov. Nevadí, aj tak sa vyfotíme.
Moji traja bodyguardi: 

Po ceste zastavujeme na obed v malinkej reštaurácii, kde bežne autobusy s turistami nezastavujú. Chlapci si dajú nejakú miestnu špecialitu. Ani si nepamätám, čo som mala ja, ale užierala som po zdvorilom vyzvaní Bhaktovi z taniera a tá vec, do ktorej som si máčala placku roti štípala ako sviňa. 
Dorji ma varuje: "Tak ako to štípe, keď to ide dnu, tak to bude štípať i pri ceste von." No mal, ako obvykle, pravdu. 
Chlapci ešte posedia u maslového čaju a ja sa idem prejsť pozdĺž hlavnej cesty, až som prišla do miesta, kde stojí skupinka nemeckých turistov a uprene pozerá do korún stromov v zatáčke. No tak tam asi niečo zaujímavé bude. A o chvíľu ich vidím. Opice. Sivé langury. 

Chlapci ma po ceste naberú a zvyšok cesty sa tak nejako prekecá, prespí, prespieva, predumá. 
V Thimphu vysadíme Dorjiho, ktorý nastupuje zajra dráhu obľúbeného sprievodcu pre amerických penzionovaných turistov. Sľubuje, že sa ešte uvidíme.
My pokračujeme do Paro, kde sa ubytujeme v hotelovom resorte usadenom v kopci nad letiskovou dráhou. Ruchu a hluku sa ale báť nemusím. Pristáva tu denne iba pár lietadiel a to len za denného svetla. 
Sadnem si na verandu svojej izby, beriem do ruky denník a nechám sa unášať svojim paralelným svetom. Vždy keď zdvihnem zrak od riadkov, nemôžem uveriť tomu, čo vidím. Zakaždým sa usmejem a vravím si: "Toto je rozprávka a ja som hlavná hrdinka. A nesníva sa mi! A ak áno, nechcem sa prebudiť."

Paro dzong . výhľad z hotelovej izby (trochu nazoomovaný ;))

I don´t know how and why...
Oh, I know... Because I wished...

Bhutan 2017 - Časť piata: Punakha - Phobjikha: "Do údolia posvätného čiernokrkého žeriava"

9.10. 

Po raňajkách sadám do auta ako kráľovná s tromi lokajmi a veselo je až do finálnej destinácie. Kým brázdime krásnu zelenú hornatú krajinu s osamelými usadlosťami zasadených do svahov s ryžovými políčkami, chlapci si vo vtipoch kontrujú, občas spievajú, občas si ma doberajú, rozprávajú mi "chlpaté" historky a žujú doma (do betelového listu zabalený orech areka s vápennou pastou). Po niekoľkých minútach žuvania tejto veci, ktorá sfarbuje celú tlamu (a následne aj celé popľuvané okolie žuvajúceho) do červena, telo zaleje také teplo, že to v zime používajú Bhutánci ako osobné centrálne vykurovanie. Neskúsila som. Bolo mi teplo dosť.
Na môj skrivený ksicht pri pohľade na žuvajúceho Dorjiho, mi odpovedá: "Zlepšuje to trávenie a dych. A ja žujem domu, iba keď idem na stretnutie s peknými dievčatami".
" A ty ideš nejaké stretnúť?", pýtam sa ho a tvárim sa, že jeho výhovorkový kompliment sa ma netýka.

Zastavujeme v sedle Lowa la (3360 m.n.m), kde zase miesto výhľadu na hory čumíme do hmly. Ale ja si tam aspoň kúpim u milej dvojice náramok (áno, ďalší, tyrkysový), Dorji vyskúša v akcii gumipušku a Bhakta si kúpi farebný látkový opasok kera na prichytenie gho. Pokocháme sa úsmevom a zručnosťou miestnej ženy tkajúcej pestrofarebné vzory na rôzne utenzílie.

Čangej (pre tých, čo nemajú pamäť na mená, je to náš šofér) nás vysadí pred štyristotri ročnou Gangtey gompou, ktorá je jediným kláštorom školy Nyigma (červených čapíc, odkiaľ vzišiel i Padmasamava) na západe krajiny. Inak sú na západe iba kláštory školy Kagju.

Terton Pema Lingpa (terton, to je ten svätec nachádzajúci termy = poklady = napr. posvätné texty, ktoré zanechal Padmasambava pre ďalšie generácie) v 15. storočí predpovedal, že na tomto mieste bude stáť gompa (kláštor, miesto meditácie tibetského budhismu) menom gang-teng (vrchol kopca). Jeho vnuk a zároveň jeho reinkarnácia tu v r. 1613 postavil kláštor. Predpoveď sa splnila. Dodnes sú v tejto gompe lámovia trulku ako reinkarnácie Pemy Lingpy. 
Asi najznámejším trulku línie Gelugpa (žltých čapíc) je Dalai Lama.

Gangtey gompa

Tak, a teraz ste stratení v preklade, tak zase poďme na prechádzku.
Od gompy vedie lesom blátená cestička, na ktorej sa šmýkame ako na ľadovej revue. Naskýta sa nám pohľad do obrovského údolia pretkaného meandrom riečky. 

pohľad od Gangtey gompy 

Toto, pôvodom ľadovcové, teraz močariskové údolie je zimoviskom posvätných a ohrozených čiernokrkých žeriavov, ktorí sem v novembri prilietajú prezimovať z Tibetu. Na ich počesť sa tu koná od 11. novembra deväťdňový festival. Zároveň je to deň narodenia štvrtého kráľa. 

Žeriavy, predtým než poprvý krát pristanú na zimovisku, a i keď sa na jar naposledy vznesú pred cestou späť do Tibetu, tak tri-krát zakrúžia nad Gangtey gompou, čo miestni považujú za požehnanie.

zlatá Gangtey gompa z údolia Phobjikha

Dorazili sme do horského hotelového resortu v drevenom prevedení. Na izbe mám piecku a pripravené drevo na zakúrenie. Pravda, je tu o dosť chladnejšie ako v údolí Punakhy. Mám tri vrstvy. Chlapci išli dohovárať nejaký byznis do dediny a dali sme si zraz o siedmej na večeri. Vydávam sa sama s foťákom do údolia, kde je kláštorná škola a pred ňou hrajú mnísi futbal. 
Po ceste fotím náladu miesta haliaceho sa do prevaľujúcej hmly a  do obrovských oblakov vyrastajúcimi z hôr. 

Skúmam a snažím sa pochopiť aj tú svoju náladu, tú svoju dušu haliacu sa do úplne rovnakej hmly. Nerozumiem, strácam sa. Ďaleko od seba, niekde v medzipriestore, medzičase. Aj vo mne visia ťažké veľké mraky. Prečo? Neviem. Alebo viem, ale nechcem počuť, vidieť, priznať si to? Vraj toto miesto je veľmi silné. Tak ja sa cítim naopak. Slabo - myseľná. Nič. Prázdno v hlave. Žiadne prevratné, hlboké ani geniálne myšlienky ma nenapadajú. 
Jaj, jedna predsa: " Ty nie si normálna! Počkaj...Nie, nie... Ty nie si obyčajná." 
Otočím sa na cestu späť, kým sa úplne v dialógu so sebou stratím. Zdravím okoloidúcich miestnych "Kuzuzampo la" a oni mi vždy s úsmevom odpovedia. A to stačí.

Večera v hotely nie je podľa predstáv mojich rozmaznaných guidov, tak ideme do dediny a zapadneme do miniatúrnej krčmy bez okien, so štyrmi nízkymi stolami po kolená a lavičkami z oboch strán. Minibar naberá iného významu. Dáme si výborné nudle. Lokálni puberťáci na mňa zírajú ako na zjavenie, ale vo vtipnej spoločnosti mojich chlapcov a po pól litri piva, mi to už ani nepríde. 
Bhakta pozerá na moje na lavičke vyložené a natiahnuté nohy (mám na sebe zateplené softshelky, takže žiaden harassment si fakt nepredstavujte) a vraví: 
"S tvojimi stehnami by v kejefsí neboli spokojní". 
Chvíľu váham, či mu rozumiem všetky slová správne. Radšej ho poprosím o zopakovanie, ale to sa už Dorji smeje... Vraj som hubená, že by ma nevzali do KFC ani ako kura. Chápete? Také vymakané stehná! No beriem to ako kompliment a vzhľadom k tomu, že už máme titer alkoholu všetci, tak nám príde vtipné všetko. Chlapci ma odprevadia do hotela a ešte niekam vyrazia.
Ešteže som si v piecke pred odchodom zakúrila. Mám tu v izbe č. 111 pekne teplúčko.