Ráno pokrýva stany inoväť. Už nacvičené vstávanie o siedmej s miskou teplej vody pred stan a Karmovým "Good morning, hot water" a vyrážame o ôsmej.
Je to zase do kopca, čo nie je Bhaktova silná stránka a tak ho nechávam v rannom tichu a hmle za mnou. Cestička sa kľukatí hustým krovím a nevysokým lesom. Vychádzam zo zatáčky ... Pikosekundu si myslím, že predo mnou je čierny yak, keď v ďalšej pikosekunde s mojím reflexívnym skríknutím a cuknutím zistím, že je to medveď. Himalájsky macko sa ale zľakoľ viac ako ja a jedným skokom mizne v kriačí a niet po ňom ani stopy. Bhakta na mňa zozadu kričí:
"Si OK?!"
"Áno, som. Bol tam medveď!"
"Čo?! Kde?"
"Je preč."
"Neboj, himalájske medvede sú veľmi plaché a nie sú agresívne. Kým nemajú mladé...", ukľudňuje ma môj medvedíkovitý sprievodca. Ale to nemusí, som predsa dievča z Muránskej planiny!
Bhakta sa potom celú dobu drží radšej tesne za mnou. Prichádzame na kopec s lesnou pastvinou a z vrchu na nás pozerá iné zviera. V rannom vychádzajúcom slnku sa javí ako zvláštne mystické zjavenie. Biely yak.
Tak si to zrekapitulujme: modré ovce, svišť, medveď, yaky... Prečo sa potom trek volá "Trek snežného leoparda"? Ja chcem leoparda!
Doženie nás Karma. Už som si za tých pár dní zvykla na jeho pískanie, ktorým popoháňa kone. Prečo ho ale používa i za mojim chrbtom? Zas tak pomaly nejdem. A tak ho poprosím, nech radšej spieva. To mám na ňom (okrem varenia úžasného jedla) najradšej. Chlapci spievajú love songy a ja som zaláskovaná do toho, čo vidím okolo seba. Za mnou Jomolhari, predo mnou nekonečný chodník so zákrutami a za zákrutami ďalšie nečakané úžasy.
Za mnou
Vravím Bhaktovi, ktorý ma pri kochaní sa predbehol, že mi dochádza vo veľkom foťáku baterka.
"Tak si ju šetri, musím ti niečo ukázať". Stojí v sedle Takhung La (4520 m.n.m) a za ohybom kopca pozerá do diaľky po pravej strane. Prídem k nemu a pohľad mi kĺže po vrcholkoch zelenomodrých hôr až sa zastaví na horizonte o osamoteného bieleho obra.
"To je Kančendžunga. V Nepále. You are lucky. Máš za cenu bhutánskeho treku výhľad až do Nepálu".
Tak si ju pekne svojim 60x zoomom priblížim:
"Paráda! A keď vyfotíš yetiho, budeme bohatí!"
Páči sa mi, ako Bhakta so mnou všetko zdieľa.
Mimo iné tiež svoj podnikateľský plán, ktorý mi zase pripomína mojich šibnutých kamarátov z treku v Langtangu. V rozľahlom údolí Thombu Shong (4180 m.n.m.), do ktorého schádzame a ktoré slúži pastierom yakov ako základňa pri ich nomádskom živote, chce môj sprievodca vybudovať golfové ihrisko.
"Ale veď sú tu mokrade", oponujem.
"To sa vydrénuje."
"Ale je to odvšadiaľ ďaleko a nevedie sem žiadna cesta pre lenivých golfistov", skúsim ešte jeden protiargument.
" Budeme ich sem voziť na helikoptére".
"OK," nemám ďalšie námietky. "Môžem ti sekať trávnik?"
Nahliadneme do skromného obydlia kamennej stavby prikrytej modrým igelitom. V tme a dyme rozpoznávame ženskú postavu, ktorá sa na nás usmieva. Bhakta hodí krátku konverzáciu a pokračujeme do kopca na náprotivnej strane. Šlapeme už 5 hodín.
"Bhakta, počkaj, nevravel si mi včera, že náš kemp bude tu, na tej golfovej planine?"
"Tu kempujú iba Američania. Ironwoman kempuje inde."
Vzhľadom k tomu, že mne je to akosi jedno, lebo únavu zatiaľ necítim, slnko svieti, výhľady nie sú vôbec nudné, tak mastím ďalej a nechávam pri pohľade na okolitú krajinu pracovať svoju fantáziu.
Po ľavej ruke mám driemajúceho Snežného draka...
"Bhakta, ako sa volá tá hora?"
"To je pod šesťtisíc."
"OK, takže je to Snežný drak", myslím si svoje.
A predo mnou je cestička, ktorá končí na brale a pokračuje v Údolí riečneho hada.
V sedle Thombu La (4380 m.n.m.) pustí Bhakta z mobilu bolywoodske pesničky. Ja viem, trochu divné, ale mňa to rozvlnilo.
"Tak v štyritisíc som ešte nevidel nikoho tancovať bellydance",
"Moja lektorka by zo mňa mala radosť".
Veď to, čo vidím okolo seba by roztancovalo každého...
Napravo:
Za mnou:
Naľavo
Predo mnou:
Schádzame dolu. Stále dolu, už iba dolu. Bhatka je v dolekopcovaní lepší než v horekopcovaní. Je v tom o dosť rýchlejší ako ja. Tak to je ten "Bhakta style", čo spomínal Dorji. Valenie sa ako dole kopcom ako balvan. Ale po svojich. Takže ďalšie tri hodiny ma Bhakta čaká tak, aby na mňa videl a kontroluje, či moje kolená sú stále použiteľné. V Lonely Planet som sa spätne dočítala presnú definíciu tohoto zostupu: "brutal". Zostup o 1800 metrov výškových. Z môjho každú hodinu sa prehlbujúceho mlčania už Bhakta tuší, že mám toho dosť a utešuje ma, že chlapci s táborom sú neďaleko.
Keď k ním ale na krásnu lesnú čistinku pri rieke prídeme, tak stany zase skladajú. Prebehne vážna konverzácia v dzonkha a ja to už nevydržím a pýtam sa, čo je za problém.
"Za chlapcami prišli vojaci z neďalekej stanice, že tu nemôžeme táboriť, lebo sme na území bhutánskeho princa, kam chodí loviť."
"Nevadí", rozjasním sa. "Zostaňme! Ja ho chcem stretnúť".
"To nejde."
"Prečo? Veď som slovenská princezná."
"No práve, že slovenská. A on je princ bhutánsky. To by nešlo."
"OMG, veď si ma hneď nemusí brať za ženu."
Sklamanie je síce na mne vidieť, ale Bhakta ma ťahá ďalej, že kempovať budeme za dedinkou Sharna Zampa, už mimo územie národného parku. Ukáže moje povolenie k pobytu u malinkého domčeku s okienkom, ktorý by som za vojenskú stanicu teda nepovažovala.
Prechádzame dedinkou, kde sme trek pred piatimi dňami začínali a Bhakta hlesne:
"Poď, niečo si dáme."
Vyšlapeme po strmých schodoch do domčeka, z ktorého sa vykľuje obchod a pohostinstvo v jednom. Vitajme v civilizácii.
Na stole ležia betelové listy, vápenná pasta, orechy... Na poličkách sú sladké vody, pivá a čipsy. Dáme si zo všetkého. Okrem betelu teda. Bhakta ho nemá rád a ja ho netúžim skúsiť. Zatiaľ.
"Si unavená?"
"Áno."
"Konečne! Už som si myslel, že to od teba nebudem nikdy počuť."
"Bhakta, ale ty si mi včera vravel, že dnes pôjdeme iba 6 hodín a že až zajtra pôjdeme tri hodiny ten šialený kopec dolu. Ty si mi spojil dva dni treku do jedného"
"Ja som ťa nechcel dopredu znepokojovať."
Treštím na jeho výhovorku oči.
"Ale veď dobre vieš, že mňa by 9 hodín chôdze neznepokojovalo".
"To len pre istotu".
"Tak na náš trek", zdvíham lahváča Druk 11000.
"Na náš trek", berie si odo mňa toho istého lahváča Bhakta.
Chlapci konečne po hodine zohnali a nabalili rozpŕchnuté kone a premiestnili náš tábor. Je už tma. Po večeri zhasneme svetlo v jedálenskom stane aj čelovky na hlavách a so zaklonenými hlavami civíme na nebo, na mnliečnu dráhu.
"Videla si už toľko hviezd?"
"Videla." A i keď nevidím práve teraz žiadnu padať, tak si prajem. To, čo minulý rok. To, čo pred dvanástimi rokmi. To, čo si budem priať zakaždým, keď budem cítiť, čo cítim teraz.
Žádné komentáře:
Okomentovat