Bhutan 2017 - časť siedma: Taktsang - "Tigrie hniezdo, tam, kde sa pokorujú démoni"

11.10. 

Je hmlisté skoré ráno. Po strmej lesnej ceste stúpame zatiaľ iba ja a Bhakta. Po čase stretávame pár miestnych s koníkmi, usmiatych študentov v školských uniformách so sluchátkami od smartphonov a ďalších štyroch "bielych" turistov so sprievodcami idúcich tým istým smerom. Prichádzame k veľkému farebnému modlitebnému mlynu, ktorý obídeme po smeru hodinových ručičiek a roztočíme ho. Ozve sa do diaľky cinkanie zvončeka. V horskej čajovni majú ešte zavreté, ale čaj so sušienkami nám prinesú von. Dlho sa však nezdržíme a pokračujeme do výšok nad tritisíc m.n.m.

Hmla padá z výšky hôr do údolia a nerozoznám, kde končia skalnaté bralá a kde začína nebo. Ten rozdiel je pre mňa momentálne aj tak minimálny. 
A potom zaznejú bubny. A činely. A trúbenie. A spevavé recitovanie mantier. Ten chorál prichádza odkiaľsi z diaľky, z oparu tajomných hôr ako volanie z iného sveta. Tak silný a jasný. Hmla sa rozplýva a odhalí magický kláštor nalepený na skalnej stene. Taktsang. Tigrie hniezdo. Ikona Bhutanu. 

Jedno z najposvätnejších miest Bhutánu. Práve sem, na toto bralo  priletel Guru Rimpoče v 7. storočí na chrbte tigrice až z Tibetu, aby pokoril démona, ktorý bránil šíreniu buddhismu. Tu je diera v kameni kam prišpendlil svojou phurbou (trojhrannou dýkou) démona. Tu je posvätná jaskyňa, kde potom tri roky, tri mesiace, tri dni a tri hodiny  meditoval.

Nepripadá vám, že kláštor vyzerá, akoby na skalách držal silou vôle? Ak áno, tak sa nechajte zviesť legendou, že ho na bralách pridržiavajú vlasy ženských božstiev dakini alebo tiež khandroma. 

Prvý chrám okolo jaskyne nechal postaviť správca tejto oblasti v roku 1692. V roku 1998 zasiahol chrám zásadný požiar a do dnešnej podoby bol zrekonštruovaný v roku 2005. 
Pred vstupom do hlavnej časti chrámu odkladáme do skrinky foťáky, mobily a vyzúvame sa.

Vstupujeme do srdca kláštora. Na stenách je osem manifestácií Guru Rimpočeho. Do svätyne sa zbiehajú mnísí, tri krát sa až po zem poklonia hlavnému lámovi, potom trikrát sochám na oltári a usadajú na zem. Ja s nimi. Rituálne modlitby začínajú. 
Nie som jogín, ani nepraktikujem buddhismus, na meditácie som netrpezlivá a nikdy som nemala mimotelný zážitok typu astrálneho cestovania, ale to čo sa deje, keď sedím v miestnosti s mníchmi, kde vibrujú bubny, cinkajú činely a mrmlú sa nízkym hlasom modlitby, je nezdeliteľné. Je to akoby každý úder môjho srdca sa synchronizoval s úderom do bubnov a bol tým kameňom hodeným do jazera, kde robí okolo seba kruhy, čo sa šíria telom zvnútra von a presahujú ohraničené telo a pokračujú priestorom až sa spoja s tými kruhmi ostatnými. Nemyslím na nič a je to to najlepšie, čo sa môže diať.
A potom... Potom sa odohral ten vnútorný dialóg, tak podobný tomu spred troch rokov v tibetských Himalájach niekde v päť tisích výškových metroch. Ten niekto "cudzí" mi odpovedal v hlave na moje otázky. Ten niekto som bola ja. Úprimná, objektívna, pravdivá, nehodnotiaca. Odpoveď bez návodu. To, ako sa veci budú diať ďalej, záleží len a len na mne. Na tom, ako sa rozhodnem. Nie je dobré a zlé riešenie. Je to, čo si vyberiem. Najdôležitejšie je neprehrať ponaučanie.

Neviem, ako dlho tam sedím, ale keď otvorím slzami zaliate oči, tak vidím úplne rovnaké oči ďalších dvoch dievčat sediacich vedľa mňa. Vstávam a nechávam svoje miesto ďalším prichádzajúcim.

Bhakta, ktorý čakal vonku, sa ma na nič nepýta a chápavo ma vedie ďalej, k jaskyni, ktorú obývala tigrica, manifestácia Padmasambovej družky Yeshe Tshogyal. Baks mi s jeho "Take care" dovolí zostúpiť po drevených stupačkách dolu do hĺbky. Nenasleduje ma, štrbina medzi balvanmi je pre neho príliš úzka. Ja sa dostávam až na koniec neveľkej jaskyne, kde je malinký oltár a horí tam sviečka. Ticho. Pokľaknem. Len môj dych a plameň sviečky. Zavriem oči. Modlím sa. Po svojom. Bez dogmy, bez predpisov. Ďakujem. Po lícach mi opäť stekajú slzy. Možno bez dôvodu. A možno je tých dôvodov až príliš. 
Za čo sa sa modlíte vy na takýchto miestach? Alebo doma v posteli pred spaním? Za čo denne ďakujete? O čo prosíte? Viete to vôbec?

Pomaly sa dáme na cestu späť a stretávame zástupy funiacich turistov majúcich problém nielen so strmým výstupom ale hlavne s nadmorskou výškou. Som rada, že sme vyrazili tak skoro pred nimi. Dole u vstupnej brány, kde už si miestni rozbalili trh, sme úplne prví zo všetkých, ktorí sa dnes na Tigrie hniezdo vydali.  Bhakta mi z diaľky ukazuje požiarom ohorené bralo, v ktorom ide poznať tvár tigra. Začínam dobrovoľne, bez dôkazov, veriť starým legendám.

Deň je v polovici a pokračujeme do Paro dzongu. Pevnosti ochraňujúcej celé údolie hlavne pred nájazdmi Tibeťanov. Teraz je sídlom i kláštoru i administratívy pre daný distrikt, tak ako väčšina dzongov v Bhutáne.
Ak ste videli film Malý Buddha, tak tu na nádvorí sa odohrávala záverečná scéna filmu. 

Paro Dzong a Paro Chu

Maľby mužov s vypúlenými očami a tigrom na reťazi, stvárňujú Mongolov, ktorí podnikali nájazdy na všetko a všetkých okolo a vypaľovali obydlia. Bhutánci ich maľovali na steny dzongov v týchto stváreniach v domnení, že keď Mongoli uvidia vlastné ztvárnenie na stenách budov, tak ich predsa nevypália. Doteraz sa tento typ zobrazenia považuje za ochranu pred požiarom. Dzong bol požiarom zničený v roku 1907. Nie každý ochranný prvok funguje podľa predstáv.

Zastanem pred freskou starého bradatého muža a počúvam výklad Bhakty vedľa mňa. Toto je zobrazenie všetkého, čo k životu potrebujeme. Po starcovej ľavej ruke je miska s jedlom a vodou. Sedí pod stromom, ktorý je jeho prístrešok pred nepriazňou počasia, na strome vysí šatstvo na ochranu pred chladom. Zozadu prichádza žena, ktorá nesie misku plnú gúľ plniacich priania. Poblíž sú lane ako symboly súcitu a párik vtákov, symbol vernosti.

Zostupujeme po kamenných schodoch späť k mostu cez rieku Paro ču a Bhakta mi líči obsahy a deje bhutánskych filmov s nadčasovým významom. Chcela by som nejaké vidieť. Možno nabudúce. Bhutánci chodia radi do kina na klasické love story, ktoré majú ale vždy nejaký poučný charakter.

Nyamai Zam - most cez rieku Paro k Paro dzong

Na večeri v malej reštaurácii sa opäť stretávame s Dorjim. I keď nemá veľa času, tak sa zase na jeho vtípkoch, ktoré si tropí z mladej čašníčky, zo mňa i z Bhakty, pobavíme. Praje mi šťastný trek okolo Jomolhari a upozorňuje ma, na Bhaktov štýl trekingu - gúľanie sa, obzvlášť z kopca. Nemám jeho kamoša vraj uštvať. Dáva mi darček. Tričko s nápisom Gross National Happiness, zimnú čapicu s bhutánskou vlajkou a kartu s ochranným božstvom Severu a pánom blahobytu - Jambhala známeho i ako Vaishravana, ktorý sedí na snežnou leopardovi, v jednej ruke drží víťazný prapor a v druhej mangustu pľuvajúcu poklady. "Good luck, enjoy, take care", objatie a je preč.

Jambhala

Ja s Bhaktom sa vraciame do hotela, kde balím na zajtrajší šesťdňový trek. Konečne do hôr, do riedkeho vzduchu, skúsiť rozchodiť všetko, čo ťaží (a nie je to batoh).