Bhutan 2017 - Časť deviata: "Ako som šla zázraku naproti"

13.10.
Ráno o 6:30 mi praje do stanu Karma dobré ráno a podáva mi misku s teplou vodou na umytie. Asi úžasom odpadnem. O siedmej máme hotové raňajky a o pol hodinu neskôr vyrážame medzi prvými na ďalší úsek treku do Jangothang alias Jomolhari base camp. 
O päť hodín a šesťsto výškových metrov neskôr sme na mieste.

Prechádzame otvoreným údolím, kde na rovnom plate sa už stavajú stany a varia dobroty a cúrajú psy a ... visí mäso na šnúre natiahnutej medzi stanmi. No a? Niekto tu suší oblečenie, niekto mäso. Normálka. 

sušiareň mäsa

Moji chlapci vyberú pre našu základňu romantické miesto zastrčené medzi kamenné múriky, oddelené od ostatných malým potôčikom. Pribudol nám jeden stan. Mini stan. Ale vyšší než ostatné. Poznávam ho vďaka tomu, že rovnaký sme mali v Tibete. Rozipsujem ho a uškŕňam sa krútiac hlavou. Vo vnútri je vykopaná jama, nad ňou je záchodvá misa na trojnožke a na šnúrke visí toaleťák. Súkromné outdoorové WC. Už chápete, prečo šlo so mnou 7 koní?

outdoor wc

Po obede som nevedela obsedieť a tak sa pýtam Bhakty, či sa môžem ísť niekam prejsť. Pozerá na mňa so zdvihnutým obočím: 

"Ty si nesplnila dnes svoj limit? To musíš denne nachodiť viac ako 5 hodín?" 

"Keď ja sa nudím".

"Môžeš ísť týmto smerom hore, asi po pol hodine prídeš k jazerám. Ale ja s tebou nejdem!", varovne sedí vo svojej kempingovej stoličke a pije colu.

"Ok, nemusíš, no problem, ak sa do troch hodín nevrátim, choď ma hľadať", usmievam sa nad jeho vydeseným pohľadom. "Neboj ocko, do zotmenia som späť", nasadzujem slnečné okuliare, zavesím na plece foťák a vyrážam naproti Jomolhari, ktorá je celá ukrytá pod závojom bielych oblakov. Jej prítomnosť je ale cítiť.

tam niekde za oblakmi je posvätná Jomolhari

Hore nevedie žiaden značený chodník. Zato celý svah je pokrýtý stovkou úzkych chodníčkov od yakov a modrých oviec. Raz idem tým vyššie položeným, potom zase klesám. Proste tak nejak za nosom. Často sa obraciam späť ako sa mi kemp vzďaľuje a hory približujú. Len tá Jomolhari sa nechce ukázať.

Jomolhari base camp v údolí

Prejdem za zákrutu a tam: 

Ešteže nemal agresívne sklony a vyhli sme sa bez konfliktu.

Poskakujem ďalej, mám pocit, že lietam, spievam si...a potom lapem po dychu. Ale nie z námahy, ani z nadmorskej výšky, ale z toho, kde som sa ocitla.  Jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Pod ľadovcovou hradbou Jomolhari je malé rovinaté údolie pretkané meadrami tyrkysových riek s bielymi piesočnými brehami. A po nich sa prechádza yak. Nikde nikto. Na chvíľu je to tu len moje. 

"Země mé kosti

  řeky má krev

  vzduch můj dech

  a oheň v mém srdci"

Sedím na vyvýšenom mieste na skale a pozerám raz na úpätie hory Bohyne predo mnou, raz do hlbokého údolia za mnou. Obklopená hradbou hôr sa cítim bezpečne. Nastavujem tvár slnku a počúvam rieku. Akože sa to medituje? S narovnaným chrbátom a mierne sklonenou bradou. Hm. Ako známka neochvejnosti ale pritom pokory. Ako dôkaz toho, že takto som to ja, ale som vďačná za okolnosti, ktoré ma formujú. 

Je piatok trinásteho. A ja si pripomínam do najmenších detailov, čo sa odohralo pred deviatimi mesiacmi piatok trinásteho. Tak blízko smrti som dovtedy nebola. Modlím sa a dúfam, že jedna duša tam hore je spokojná a prajem jej, nech sa narodí do lepšieho života a nech má dcéru, ktorá ju bude milovať. Amen. Om mani padme hum.

Je možné mať za sestru horu? V snoch a mysli je možné úplne všetko. A tak uzavieram s Jomolhari sesterstvo.

Vydávam sa s mierom v duši späť. Cik-cak yačími chodníčkami do kempu. Už ho vidím pod sebou. Popoludňajšie slnko mi svieti do očí a siaham po okuliaroch. Sakra. Ja ich nemám! Niekde som ich po ceste stratila. Oh nie! Dve z najdôležitejších vecí vo vysokých horách: slnečné okuliare a čelovka. Oboje si beriem po dvoch kusoch. Jedny okuliare som zabudla už na letisku a druhé som práve stratila. Okamžite sa mi začali odohrávať pred očami príbehy ľudí so snežnou slepotou. Zápalom spojiviek od ostrého horského slnka v zasnežených horách. 

"Tie nemám šancu nájsť, veď ani neviem, kadiaľ som presne šla. Kľud. Si v krajine zázrakov, za sestru máš posvätnú horu a si kvantik. Vec je len zhmotnená myšlienka. Tak si tie okuliare proste zhmotníš. Len si dokonale predstaviť to miesto a tie okuliare." TRUST - to je to slovo, na ktoré som v tú chvíľu myslela. 
Vraciam sa späť k piesočným brehom meandrov, pretože to je to najkrajšie miesto, ktoré by si mohli vybrať slnečné okuliare na váľanie sa a kde ich je najjednoduchšie zbadať narozdiel od trávnatých svahov plných kríkov. 
Obraz v mysli sa zhmotnil. Beriem okuliare z piesku a strávim ešte chvíľku vďačnosti so Sestrou.
Späť už tak trochu bežím, aby ma chudák Bhakta naozaj nešiel hľadať. No ale zase musím stáť a čumieť a fotiť. Modré ovce! Obrovské stádo. Sú síce ďaleko, ale môj superzoom mi ich dovolí sledovať v detailoch, aké majú samce obrovské tučné rohy, ako sa škrabú za uchom, ako šklbú trávu a ako rozťahujú nozdry, aby zavetrili prípadné nebezpečenstvo. Ale to im tu v tento čas nehrozí. Tomu, že by som ešte uvidela ich predátora - snežného leoparda, tak takému šťastiu už bohužiaľ neverím. Ale čo keď niekedy inokedy?

Modré ovce

A uhádnete, aký pohľad sa mi naskytol, keď som zliezla do kempu a otočila sa tvárou k Jomolhari? Ďakujem, ďakujem, ďakujem! Tá masa sa týčila rovno predo mnou a až vtedy mi došlo, ako neuveriteľne blízko je. Aká blízka mi je.

Jomolhari 7314 m.n.m.

Bhakta ma s kľudom Bhutánca čakal v kempe a už sa vôbec nedivil mojej ďalšej výprave tentokrát k rieke s odôvodnením, že je ešte stále svetlo a tak to musím využiť.