Bhutan 2017 - časť šiesta: Phobjikha - Paro: "Bhutánsky roadtrip"

10.10.

Ráno sa ideme pozrieť do Centra na ochranu čiernokrkých žeriavov. Majú tam okrem obrovského množstva informácií na plagátoch tiež tmavú miestnosť, kde beží dokola krátky film o týchto vzácnych vtákoch. 
Musím priznať že, i keď som veterinárka, tak nie som ornitológ a nenasala som do seba dosť odborných informácií o ich živote na zdieľanie s vami. Dve veci ma ale zaujali. 
Snežný leopard, obývajúci normálne pomerne vysoké oblasti, chodí do údolia Phobjikhy tieto vtáky loviť. Škoda, že som noc nestrávila radšej číháním na leopardy. Ten ma priťahuje viac. 
A tá druhá vec... Tieto žeriavy sú stáročia symbolom vernosti a ako také sa maľovali na steny chrámov a domov. Predvádzajú nádherné svadobné tance, ktoré sa napodobňujú pri festivaloch konaných v Gangtey. V poslednej dobe sa však zistilo, že menia partnerov častejšie, než sa domnievalo. Bolo to tak vždy? Alebo je to novodobý trend? To sa nevie.

Festival čiernokrkých žeriavov na nádvorí Gangtey gompy (zdroj Tousrism Council of Bhutan)

Na spiatočnej ceste do Paro prechádzame opäť sedlom Lowa la a Dorji ma učí správne vyslovovať pokrik, ktorý sa zvolá vždy, keď pútnik prichádza do sedla: "Lhagelo!" - Víťazstvo bohom! Nemám si to ale v žiadnom prípade zameniť s "hadželo" a potutelne sa usmieva. A ja už z toho kukuču tuším nejakú "chlpatinu".  
"Don´t mess with dzongkha", upozorňuje ma. No veru, nie je to na vyslovovanie úplne jednoduchý jazyk. Viem v ňom akurát poďakovať (kadenče), pozdraviť (kuzuzampo), opýtať sa "ako sa voláš" (čöge ming ga či mo?) a ešte povedať "dobre" (leyzom) a "poďme" (džagey).
Vyzerá to, že hmla sa pokriku ani sprostých slov nebojí, usadila sa tu na trvalo a skrýva výhľad nielen na hory, ale úplne na všetko ďalej ako 10 metrov. Nevadí, aj tak sa vyfotíme.
Moji traja bodyguardi: 

Po ceste zastavujeme na obed v malinkej reštaurácii, kde bežne autobusy s turistami nezastavujú. Chlapci si dajú nejakú miestnu špecialitu. Ani si nepamätám, čo som mala ja, ale užierala som po zdvorilom vyzvaní Bhaktovi z taniera a tá vec, do ktorej som si máčala placku roti štípala ako sviňa. 
Dorji ma varuje: "Tak ako to štípe, keď to ide dnu, tak to bude štípať i pri ceste von." No mal, ako obvykle, pravdu. 
Chlapci ešte posedia u maslového čaju a ja sa idem prejsť pozdĺž hlavnej cesty, až som prišla do miesta, kde stojí skupinka nemeckých turistov a uprene pozerá do korún stromov v zatáčke. No tak tam asi niečo zaujímavé bude. A o chvíľu ich vidím. Opice. Sivé langury. 

Chlapci ma po ceste naberú a zvyšok cesty sa tak nejako prekecá, prespí, prespieva, predumá. 
V Thimphu vysadíme Dorjiho, ktorý nastupuje zajra dráhu obľúbeného sprievodcu pre amerických penzionovaných turistov. Sľubuje, že sa ešte uvidíme.
My pokračujeme do Paro, kde sa ubytujeme v hotelovom resorte usadenom v kopci nad letiskovou dráhou. Ruchu a hluku sa ale báť nemusím. Pristáva tu denne iba pár lietadiel a to len za denného svetla. 
Sadnem si na verandu svojej izby, beriem do ruky denník a nechám sa unášať svojim paralelným svetom. Vždy keď zdvihnem zrak od riadkov, nemôžem uveriť tomu, čo vidím. Zakaždým sa usmejem a vravím si: "Toto je rozprávka a ja som hlavná hrdinka. A nesníva sa mi! A ak áno, nechcem sa prebudiť."

Paro dzong . výhľad z hotelovej izby (trochu nazoomovaný ;))

I don´t know how and why...
Oh, I know... Because I wished...