12.10.
Jomolhari (7314 m.n.m), hora Bohyňa. Na jej vrchole nespočinula ľudská noha. A to preto, že na hory nad 6000m je zakázané liezť. Rozhodol tak kráľ na prianie svojho ľudu. Ak sa lezie tam, kde sídlia ochranné božstvá, dejú sa zlé veci. Hynie dobytok, mrú ľudia. A preto je dobré, keď sa božstvá nerušia. A vďaka tomuto nariadeniu má Bhután najvyššiu nezlezenú horu sveta Gankhar Puensum (7570m.n.m).
Popri posvätnej Jomolhari vedie obľúbený trek. Môj tohtoročný vysokohorský trek, z ktorého mám po návrate tú v úvode spomínanú chorobu z nízky.
Ráno o siedmej vyrážame z Paro autom do Sharna (Šana), ktoré je nástupným miestom vo výške asi 2500 m.n.m. Víta nás plagát, ktorý dáva na známosť, že v národnom parku Jigme Dorji National Park, v Jomolhari base camp sa v dňoch 14. až 15.10. bude konať horský festival. A nie je náhoda, že ho stihnem. Takto krásne mi to naplánoval môj organizátor Dorji.
Bhakta sa dá na place plnom koní, batožiny a koniarov do reči s "našimi ľudmi" a ja si s novými chlapcami potrasiem pravicou. Predák sa volá Karma, kuchár sa volá Karma a koniar... To nevie ani Bhakta, pretože koniar proste nerozpráva. Počítam kone a nechce sa mi veriť... Tak sa pýtam Bhakty, či všetky tie kone sú naše. "Áno". Valím oči. Sedem. Sedem koní a štyria chlapi okolo mňa. Tak tomu vravím luxus. Len neviem, či nutný. Ale to sa už skoro dozviem. Ty tiež, neboj.
Šesťhodinová túra nás vedie skalnatou cestou pretkanou pramienkami stekajúcej vody, zeleným lesom stromov ovešaných machom majúcim meno "brada starého muža", úzkymi chodníčkami zarezanými do svahu, kde stretávame zoči voči stádo jakov a čakáme, kto ustúpi prvý. Hádajte kto! Bhakta! Ja som ich s pocitom neohroziteľnej veterinárky fotila, tak radšej uhli oni a išli sa vykúpať.
Bhakta vzhľadom k svojej guľatej postave funí do kopca viac ako ja a som pred ním pekný kus. Stretávam skupinky turistov s bhutánskymi sprievodcami a všetci sa ma najskôr pýtajú, kde mám sprievodcu. Potom, čo odpoviem, že za mnou, tak s úľavou a úškrnom sa vyzvedajú ďalej; Odkiaľ som, kde to je, ako sa volám, atd. Keď sa k nám dogúľa Bhakta, tak s ním prehodia pár slov a jediné, čo z dialógu rozumiem je "iron woman". A tak dostávam svoju novú prezývku.
Zas aby ste si nemysleli, že som nejaký brutálny horolezec, turista-kulturista-atlét-gymnasta a pod.... Na tom treku som stretla viac penzistov než v piatok v Kauflande. Takže v porovnaní s nimi som na tom lepšie iba s dátumom narodenia.
Obed máme formou pikniku pri rieke usadení na pováľaných kmeňoch stromov. Počas celého treku nesie Karma ráno uvarený teplý obed v termoske v batohu. Nezabúda ani na dopingový mango džús na desiatu.
Večer pred zotmením dorazíme do kempu Thangthanka, kde je na môj vkus nejak veľa stanov a dokonca v murovanej budove splachovací záchod a tečúca voda. Chlapci postavia stany nie len na spanie, ale i ten jedálenský, kde je stôl a kempingové stoličky. Začínam chápať, prečo ide so mnou sedem koní. Stoličky sú ale iba dve. Pre mňa a Bhaktu. Karmovia a koniar jedia, spia a varia v ich veľkom stane. Ku mne na pozvanie nechcú, vraj by sa cítili nepatrične. No, tak ich teda dnes nechám. Možno sa ešte otrkáme.
Milujem ich jedlo. Polievočky zo zemiakov, zo zeleniny, z dyne so zázvorom a cesnakom s tajnými bylinkami... Bhakta zabezpečil všetko, čo som mu zmienila, že mám rada: taštičky momo, zemiaky a ema datsi (národné jedlo - čili syr). Obdivujem týchto vysokohorských kuchárov, ako dokážu z toho mála vykúzliť také dobroty. Prevzala som pre túto kúzelnícku činnosť hlášku mojej obľúbenej blogerky Anie - robiť z prdu guličky. Z ničoho niečo úžasné.
Po večeri leziem do stanu. Klesne mi sánka. Čaká tam nafukovacia karimatka prikrytá "lietajúcim" kobercom a malou hlavničkou. Ďalší dôvod siedmych koní. A to nie je koniec prekvapení.
Žádné komentáře:
Okomentovat