"Touch me, take me to that other place" (U2)
Teraz už o svojej teórii vôbec nepochybujem. Choroba z nízky existuje a riedky vzduch je návykový. Veď to nemôže byť náhoda, že sa mi tento stav prihodil už tretí-krát po sebe. Ako sa to prejavuje?
- automatický krok: pripadám si ako panáčik na šnúrkach s tupým pohľadom. Občas zakopnem.
- odpovedám maximálne áno/nie
- jem iba chleba, pretože nič iné nemám, pretože nemám síl rozmýšlať nad potravinovými kombináciami a nemám síl ísť nakúpiť, pretože je tam všade strašne veľa ľudí.
- zmenené vnímanie zvukov a obrazov, akoby som počúvala a pozerala cez trubičku - zaostrený centrálny kruh (to dôležité) a rozostrená periféria (to nepodstatné). To sa moje podvedomie odmieta zaoberať niečím iným ako základnýni životnými potrebami, ktorým ja vravím 4P (aj keď ani jedno nie je na P :)). Kde spať, srať, šťať a žrať. (Prepáčte mi ten slovník, ale ten sa v horách nerieši).
Takto nejako si predstavujem ľahký marihuanový trip (môžem si len predstavovať, lebo osobnú skúsenosť nemám, no). Chcem zubami-nechtami ostať v tej dezilúzii, ale každý deň v "civilizácii" sa moje periférne videnie zlepšuje, počujem zvuky z diaľky jasnejšie a rozumiem im :(), viem odpovedať v zložených vetách a začína ma zaujímať, z čoho zaplatím hypotéku.
Ale pár dní predtým...
Ten pocit: "Konečne zase v lufte. Zase s hlavou v oblakoch. On the road again!"
4.10.2017 Odlietam z Prahy do Doha s Qatar Airways, kde čakám rozumnú dobu na spoj do nepálskeho Kathmandu.
5.10. vyplňujem na imigračnom v Kathmandu dve lajstrá, platím 5 USD za transit visa, prejdem cez milion kontrol a už stojím v dusnom teple pred letiskovou halou a hľadám svoje meno na tabuľke, ktoré držia taxikári. Márne. Policajt neustále píska nech sa pohnem od východu a prejdem na druhú stranu (kde už na tabuľky neuvidím). A tak ho poprosím, či by nepomohol nájsť (miesto toho pískania) môjho taxikára. No tak to som ale po uniformovanom chcela veľmi podradnú prácu! Samozrejme, že mi nepomohol. Za to sa vynorili dvaja šmudlovia, ktorí mi taxikára síce našli, ale chceli za to 5 dolárov. Každý. Tak som im s vystreštenými očami a následným úsmevom povedala, že sú crazy a dala každému po doláre. Dobrý byznis. Pre nich. Pritom stačilo, aby taxikár zdvihol ceduľku tak, aby som ju videla. Paradox je, že cesta taxíkom trvá asi 5 minút a som pred mojím hotelom.
Dala som sprchu, prehodila šaty a spojila sa s Asalom (mojím nepálskym sprievodcom, s ktorým som bola pred troma rokmi na treku v Langtangu - áno, v tom Langtangu, ktoré o rok neskôr zničilo zemetrasenie). Stretli sme sa v prefláknutej štvrti Thamel, veselo sa zvítalia išli na obed. Hmmm, moja obľúbená paneer masala s naanom a coca-cola, ktorú nepijem nikde inde než v Ázii. Vydávame sa k najstaršej stupe v Nepále - Swayambu.
Legenda vraví, že údolie, v ktorom leží Kathmandu, bolo kedysi veľké jazero a z neho vyrastal lotos. Mandžušrí, bodhisatva múdrosti, rozsekol mečom pohorie Chovar, aby sprístupnil pútnikom cestu. Voda odtiekla, z lotosu sa stal kopec a z kvetu stúpa Swayambu.
Je známa aj ako Opičí chrám. Prečo, to poznáte hneď na prvom schode a potom aj na všetkých ostatných. Opice sú prevtelené vši Mandžušrího a sú preto posvätné.
Zvláštne... Čakala som nejaký iný pocit, než túto prázdnotu, keď uvidím tak silne spirituálne miesto, ako je najstaršia nepálska stúpa. Neviem, či to bolo množstvom ľudí, ktorí tu pod igelitovými plachtami slávili už pätnásty deň od novu mesiaca, alebo proste únavou z dlhej cesty, alebo tým teplom, ktoré spôsobuje, že kvapky potu cítim doslova až na prdeli. Kde je ten pocit uchvátenia spred troch rokov, keď som stála pred Boudhanathom? Neviem, ale prišlo uvedomenie, že som inde, s niekým iným, v iný čas, za iných okolností, iná ja. Všetko sa mení, nič nezostáva rovnaké. A to bola lekcia, ktorú som sa mala naučiť. Nemôžem zastaviť ten kolobeh - kalačakru. Život je zmena. Zmena je príležitosť.
Za stupou je jazierko a uprostred je košík. Kto ho mincou trafí, splní sa mu želanie. Tak som trafila hneď na prvý krát. Priala som si .... Pšššt.
6.10. ráno vyšlapem na najvyššie poschodie hotela, kde sa podávajú raňajky. Pozerám priamo na letisko a na rušnú ulicu podo mnou. Pijem tretí čierny čaj a usmievam sa na svoj odraz v okne. Áno, som tu, podarilo sa to. Je mi dobre a ani trochu sa nebojím. Všetko, čo si zarputilo zaumienim, tak dosiahnem. Viac-menej. Musím sa znova usmiať, pretože občas to nedopadne tak, ako si predstavujem. Ale verím ruke, ktorá ma vedie. Som tu sama, sama za seba, pre seba, so sebou a celá bez seba. A pre všetkých pochybujúcich znovu: nie, nevadí mi to. Práve sa začína Cesta osamelého leoparda.
Keď nastupujem do lietadla spoločnosti Druk Air smer Paro, milo ma prekvapí tá myšlienka hlboko vo vnútri: "Je letím domov". Naivná predstava? Pár vyvolených pochopí.
A potom zase ten pocit, akoby som letela do iného sveta, do inej dimenzie, keď lietadlo líže krídlami vrcholky hôr s chrámami. To ľahké drgnutie pri dosadnutí ako spečatenie polobláznivého rozhodnutia. To príjemné teplo pri vystupovaní ako objatie starého priateľa. Ten krásne detinský a gýčovito maľovaný portrét súčasnej kráľovskej rodiny ako obrázok z obľúbenej rozprávkovej knižky.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Kráľovstvo hrmiaceho draka, kde žil múdry kráľ s krásnou kráľovnou a ich malým princom. A kde sa jedného dňa zjavila polobláznivá Suzanne.
"Suzanne takes you down
to her place near the river...
And you know, she´s half crazy
but that´s why you wanna be there...
And you want to travel with her
you want to travel blind
And you know you can trust her..."
(Leonard Cohen - Suzanne)
Žádné komentáře:
Okomentovat