Bhután 2017 - časť druhá - Z Paro do Thimphu: "Welcome back"

6.10. 

Prileteli sme do Paro o niekoľko minút skôr, než sme mali. Tak toto sa mi ešte nestalo.
Na letisku si mením doláre za bhutánske nultrumy na prepážke bez skla, bez počítadla bankoviek, bez vydaného dokladu. Chlapík to tam proste naslineným prstom odpočíta a "ďalší prosím". Aký je kurz, netuším a je mi to jedno. Imigračná kontrola jedna báseň. Čakanie nula minút. Jedno razítko do pasu potom, čo ukážem vytlačené víza z emailu. Beriem z pásu svoj dvadsať kilový batoh, trolyho nehľadám. Vychádzam pred letiskovú halu a hľadám papier so svojim meno. A narozdiel od Kathmandu ho hneď nachádzam. Môj sprievodca, malý, guľatý, s nagelovanými krátkymi vlasmi a  samozrejme oblečený v gho, sa volá Bhakta. Dohodil mi ho Dorji, môj minuloročný sprievodca, pretože on sám musel so skupinou Američanov. Bhakta je Dorjiho najlepší kamarát od školských čias, kde vraj spolu zažili divoké roky, po ktorých im obom zostali na rukách vytetovaní draci a morské panny. No, mám sa na čo tešiť, ak sú tatkovia stále "bad boys". Môj osobný šofér mi berie s úsmevom batoh a Bhakta mi dáva okolo krku na privítanie katak: "Welcome back". Spojím ruky pred srdcom: "Tashidele".

Môj sprievodca Bhakta

Po ceste z Paro do hlavného mesta Thimphu sa zoznamujeme a kecáme toľko, že nestíham vpíjať okolnú krajinu. Ale už po nejakom čase zastavujeme. Vedela som, že ho neminieme. Reťazový most z 15. storočia. Dnes, narozdiel od minulého roku, stíhame i prejsť na druhú stranu rieky Paro ču. Vnútro vežičiek, ktoré sú vstupnými bránami na most, je zdobené pestrofarebnými freskami jeho autora - tibetského mních, jogína, vizionára a kováča známeho ako Čakcampa. Je vyobrazovaný ako starý muž s dlhými bielymi alebo šedivými vlasmi a bradou. Podľa legendy sa už starý narodil. 

Vedľa neho je Buddha Šakjamuni v sede nazývanom lotosový a prstami pravej ruky sa dotýka zeme. Pozícia (mudra), ktorá ukazuje, že došiel osvietenia a zem si berie za svedka.


V malom výklenku sú naskladané cacapy pripomínajúce pieskové bábovčičky alebo skôr indiánov (tých, s vaječným likérom). Tie biele sú uhnetené z hliny a popola zosnulých. Tie farebné sú bez popola.

Po príchode do Thimphu sa ubytujem v  už známom hoteli Wangchuk (áno, s rovnakým menom, ako má kráľovská dynastia), kde stretnem kamaráta a sprievodcu z minuloročného výletu Čenčo Namgyel Wangčuka, ktorý je zároveň majiteľ oného hotela a tiež manažer cestovky, ktorá mi môj pobyt v Bhutáne zabezpečovala. Čenčo mi sľúbi, že ma zajtra vezme na večeru, lúčime sa a ja vyrážam s Bhaktom do ulíc stotisícového veľkomesta. Ale je iné, ako všetky ostatné veľkomestá. Nenájdete tu budovu vyššiu ako 5 poschodí, pretože také je vládne nariadenie a i moderné budovy musia mať predpísané tradičné bhutánske prvky úzko spojené s buddhismom. Naša vychádzka do zotmenia vydala akurát na okruh hlavnou ulicou, ktorú lemujú stánky z rákosu, kde nájdete všetko, čo by ste si priali z Bhutánu priviesť: pestrofarebné tradičné látky na gho a kiru, tašky z ofarbenej jačej srsti, masky rôznych božstiev (ja som tentokrát vzala Garudu s rohami), stovky náramkov a náhrdelníkov, spievajúce misky, vonné tyčinky...

Povečeriame spolu s Bhaktom u červeného vína (ako pozornosť podniku na uvítanie) a som rada, že tento hotel dovoľuje sprievodcom byť spolu s turistami u jedla, pretože tomu nie je vždy tak. Baks ma zoznámi so zajtrajším plánom a ja mu to celé odkývem, pretože on je to vlastne môj itinerár a keby to nedopadlo úplne podľa plánu, tak mi je to jedno. 
Zaspávam v čistej izbe s pohodlnou posteľou a veľkou kúpelňou za rytmov bhutánskej modernej hudby z neďalekého baru. Hudba narozdiel od pouličných psov o polnoci utíchne.