Bhutan 2016 - Časť tretia - Na bicykloch Tour de Dragon

15.10.

           Pri raňajkách v hoteli bhutánsky čašník pozerá na bolywoodskeho tarzana. Jemu zastáva dych, nám rozum. Efekty sú ako z počiatku filmovej histórie, ale to my už sme zdebilizovaní technológiami.

           Ďalšou zastávkou na ceste do Mongaru je mníšska škola, kde v triedach na drevenej podlahe sedia malí chlapci odetí v šarlátových rúchach a odriekajú zo sútier. Učiteľ nás nechá vojsť cez dvere, nad ktorými visí najznámejšia mantra: „Om mani pae mey hun“ (alebo tiež „Ohm mani padme hum“ podľa toho v akej budhistickej krajine ste) v preklade znamenajúca „Ó klenot v lotose“. Je mantrou Avalokitešváry (alias Čenreziga) - Bodhisattvy súcitu. 

            Podarí sa nám zachytiť občas nejaký plachý úsmev týchto krásnych detí. Kláštory tu slúžia zároveň ako sirotince. Keď sa chudobná rodina nedokáže o deti postarať, tak ich pošle k známym alebo do kláštora. Je i zvykom, že aspoň jeden člen rodiny je mníchom, ktorých tu majú vo veľkej úcte. Ostatné deti pomáhajú doma s každodennou obživou na políčkach a okolo domácich zvierat.


      Pri pokece s našimi sprievodcami sa ako zvedavá veterinárka dozvedám, že v Bhutáne bol na zníženie množstva pouličných psov zavedený kastračný program, vďaka ktorému sa vykastrovalo 60 tisíc súk a psov. Ako Buddhisti nemôžu zabiť žiadnu živú bytosť. Dorji sa na mňa zhrozene pozerá, keď mu priznávam, že asi mám dosť zlú karmu kvôli prevedeným euthanasiam, ktoré sú u nás u zvierat povolené. Potom sa mu objaví úsmev na tvári, že vlastne ukončujem utrpenie iba starých a chorých a to je známkou  boddhisattvy. 

           U čortenu pod lungtami v sedle Pele La (3390 m.n.m) nasadáme na bicykle a spúšťame sa po miestami blatnej, miestami prašnej, miestami zavalenej alebo deravej ceste do údolia. Občas musím uhnúť autu, ale občas uhne i ono mne. Robotníci na stavbe cesty sa na mňa usmievajú a kývu mi, zastavia bager a pustia ma ďalej. Míňam pri ceste jaky, domčeky, školáčky, les, údolie s riekou, stojím na krajnici a čumím do strže a čakám až sa dva nákladiaky vyhnú na jednopruhovej ceste, no proste nie je nad bhutánsky cyklovýlet...

      Vydrganí z terénnej jazdy (časť Tour of the Dragon) zastavujeme u krásneho čortenu Chendabji (2430m.n.m). Je podobizňou nepálskeho Svajambhu. Buddhove oči hľadia údolím rieky do diaľky a my sa v tieni stromov spojených lungtami spokojne povaľujeme. 

      Poobede nakladáme bajky na trak a vezieme sa do Trongsy. Dorazíme zase až za tmy, a tak si niektorí prezerajú najväčší bhutánsky dzong pekne nasvietený. Píšem niektorí, pretože ja nanešťastie zháňam toiletku. To sa mi našťastie podarilo :). 
      Skončíme v krčme u pivka a po krátkom brífingu vyrážame smer Jakar, kde spíme v peknom drevenom hoteli i s prenosným radiátorom. Večery sú už chladné, a tak nám zakúria i v malej piecke v jedálni, kde sa navečeriame spolu s Michalom Thomom, sprievodcom inej českej výpravy. Škoda len, že nemám síl 
na dlhšiu interakciu. Zase tvrdo zaspávam. Tentokrát ma nerušia psy, ale pochodujúce myši.