Bhutan 2017 - časť tretia - Thimphu - "Ako som prežila múzeá."

7.10. 

Ráno o deviatej sa stretávam s Bhaktom na recepcii hotela a náš šofér nás vezie na kopec nad Thimphu k jednej z najväčších sôch (51m) Buddhy Šakjamuniho na svete - Buddha Dordenma. Bola vyrobená v Číne, narezaná na kusy a prevezená na nákladiakoch až sem. Pre tých, čo nečítali report z roku 2016, alebo tých, čo už zabudli detaily ohľadne tohoto unikátu, prečítajte si o nej tu: http://zuzohruzo.blogspot.cz/2016/11/bhutan-2016-z-thimphu-do-wangdue.html 

Pleštím oči na neskutočné kvantum ľudí, ktoré prúdi po ceste a zaplnilo už celé priestranstvo okolo gigantickej sochy. Bhakta sa snaží ma nestratiť a vysvetľuje, že hlavný opát Bhutánu a zároveň predstavený najrozšírenejšej sekty Drukpa Kagju (Dračia sekta) - Je Khenpo - tu celý mesiac odovzdáva Buddhovu nauku každému, kto má záujem. Celý mesiac sú sem nosené milodary a všetci pútnici majú nielen nauku ale i jedlo a pitie zdarma. 
Mimochodom pre občanov Bhutánu sú školy i zdravotníctvo bezplatné.
Je Khenpo ako jediný okrem kráľa môže obliekať šafránový (pre tých s limitovaným spektrom farieb - žltý) ceremoniálny šál - kabney. Ten je pre mužov povinný obliekať pri oficiálnych príležitostiach, pri návšteve chrámov, do budov, kde je vyvesená národná vlajka. 

Presúvame sa k Národnému čortenu (National memorial Chorten), kde sa stretávam s Bhimom - malým ale šikovným šoférom autobusu, ktorý našu skupinu bravúrne vozil minulý rok. Prehodíme pár veselých poznámok a ja mu odovzdávam darček, ktorý mi prišiel vtipný vzhľadom k Bhimovej profesii a stavu bhutánskych ciest. Je to tričko s obrázkom nebezpečne nakloneného tereňáku a nápisom: Half of emergency room visits began with the phrase "Hey guys, whatch this!" Akurát som už zabudla, že Bhim je ešte menší ako ja, takže tričko bude slúžiť asi ako nočná košeľa. 

Tentokrát síce nestretnem (ako minulý rok) u Národného čortenu ich výsosti Druk Gyalpo (Dragon King) a Druk Gyaltsuen (Dragon Queen), ale za to sa dozviem ešte niečo viac o tejto stúpe v tibetskom štýle a môžem si prezrieť všetky jej tri poschodia. Prízemie je zasvätené učeniu Vajrakilaya - hrozivo vyzerajúcemu ochrannému božstvu, ktoré sa vzýva pred meditáciou, aby meditujúceho viedlo správnym smerom a na svojej ceste nezblúdil.
Druhé podlažie je venované učeniu linie Drukpa škole Kagju o pokorení ôsmich druhov zla. Na najvrchnejšom poschodí sú rôzne božstvá školy Nyingma (Červených čapíc, z ktorej vyšiel i Padmasambava) a vízie, ktoré sa zjavujú v bardo (prechodný stav po smrti, kedy duša hľadá cestu).

Nie som zrovna muzeálny typ (rozumej: múzeá ma, až na výnimky, hrozne nudia), ale beriem ich návštevu tentokrát ako povinnosť a osobnú výzvu, keď už sme ich minulý rok všetky vynechali a ja o Bhutáne píšem už druhý verejný report. A tak sa nechávam Bhaktom pokorne viesť do ručnej výrobne papiera, odtiaľ do maliarskej dielne (kde sa mi teda, musím priznať, tradičné i moderné diela umelcov nezvykle páčili), potom do Textilného múzea a potom do Múzea tradičnej medicíny (zreteľne tu na medicínskom plátenom plagáte vidím pôvod všetkých nemocí: tri jedy/hriechy: had = nenávisť, prasa = ignorácia a kohút = chtíč) a ... Uf, ešteže Múzeum umení je dnes zavreté.

Na lukostreleckom štadióne sa pokochám zručnosťou chlapov strieľajúcich na terč, ktorý skoro nevidím. Povery tvrdia, že pred veľkým turnajom sa žena  nemôže luku ani dotknúť, pretože to prináša nešťastie. A čo viac, muži nemôžu mať noc predtým sex.

Čo dnes určite  nemôžeme vynechať, je Trashi Choe dzong - kráľovský palác, v preklade Pevnosť dokonalého náboženstva, kde má kráľ svoj trón, je sídlom vlády a zároveň letným sídlom náboženskej obce a kláštorom. Turistom sú prístupné len niektoré časti a je potreba prejsť policajnou kontrolou a magnetickým rámom ako bránou času do iného tisícročia. 

Pri vstupe nás privítajú štyria ochrancovia svetových strán, Vadžrakylja (ten hrozivý červený démon v plameňoch, ktorý je vlastne dobrý) a dakini (ženské božstvá). 

Centrálna veža - utse - delí vnútorné nádvorie - dochey - na dve časti: kláštornú a administratívnu. 

Baks mi vysvetľuje buddhistické symboly, ktorými sú zdobené všetky steny. Áno, ja ho počúvam a snažím sa toho zapamätať, čo najviac, ale... Ale viac počúvam ozvenu krokov v obrovskom priestore nádvoria, smiech mníchov pred utse, vŕzganie modlitebných mlynčekov, ticho obkolesujúce Buddhu v zhromažďovacej miestnosti, opájam sa vôňou z vonných tyčiniek, som hypnotizovaná pohľadom démonov... až si všimnem, že Baks už nemá čo povedať a ja musím cez kovový rám späť do reality.   

Vonkajšie námestie minulý rok praskalo vďaka festivalu vo švoch. A dnes? Dnes tu stojím na ohromnom priestrantve sama. Zvláštne. Počujem hudbu a zvončeky a bubny vo svojej hlave a zároveň počujem svoj dych v tichu. Tak rozdielne pocity. Vtedy a teraz. Chce sa mi zakričať, či bude počuť ozvenu môjho hlasu, ale nakoniec zostanem, ako vždy, ticho. Čo keby... Tiež to tak máte? 

Je okolo tretej poobede a ja prepúšťam Bhaktu zo služieb, posielam ho domov a sama sa vydávam do ulíc Thimphu. Stratiť sa tu síce dá, ale nájsť sa je tiež jednoduché a tak brázdim ulice bez mapy, inštinktívne. Hľadám proslulú križovatku, kde riadi dopravu policajt. Našla som a z chodníku sa kochám ako v teatri jeho ladnými pohybmi. Policajt si ma všimne, usmeje sa, zamáva, ešte  niečo na mňa zakričí, čomu nerozumiem a zase máva na prichádzajúce autá. Sebecky dúfam, že ešte niekoľko rokov, ak nie navždy, zostane Thimphu jediným hlavným mestom na svete bez semaforov. 

Pokračujem hlavnou ulicou, míňam mladú generáciu oblečenú do tradičného odevu, ktorý je povinný aj v škole, ale väčšinu mladých už vídam v "západnom" značkovom oblečení.
Z diaľky začujem hudbu a vydám sa za ňou. Na námestí sa koná nejaký koncert, znejú typické bhutánske moderné pesničky (neprirovnateľné k ničomu známemu, to musíte zažiť), a tak sa posadím k miestnym na rozľahlé schodisko slúžiace zároveň ako tribúna. No, presne ako u nás na folklórnych slávnostiach.

Garuda na budove v koplexe Trashichoedzong

Večer na hotelovej izbe mi zvoní telefón a recepčná mi oznamuje, že na mňa čaká Sir Namgyel. Berie ma o ôsmej do miestnej poloprázdnej reštiky a vysvetľuje mi, že na večeru je veľmi skoro. "Čože? A kedy večeriate?" 
"Okolo deviatej-desiatej".
Podozvedám sa od Namgyela také pikošky z jeho súkromného života, až ma prekvapuje, akú má vo mňa dôveru. 
Po večeri meníme lokál. V neďalekej krčme stretávame Namgyelových kamarátov a vedú so mnou v angličtine, ktorá je lepšia než tá moja, rozhovor o naozaj úplne všetkom. Sedíme vonku na "záhradke" vo výklenku, kde je ikona zákaz fajčenia a noví známi si pripaľujú jednu od druhej. Tak sa pýtam na paradoxnú situáciu a dostáva sa mi vysvetlenie. Vo vnútri sa samozrejme fajčiť nesmie, no a vonku je majiteľ podniku povinný dať značku zákaz fajčenia, inak by ho pokutovali. Majiteľ fajčenie hosťom nezakáže a policajti budú pokutovať keď tak hostí. Ja si dávam radšej výborné miestne čapované tmavé pivo, i keď zle vychladené a zbytok noci strávim vďaka nemu na záchode.